... ten zážitok v komunite, keď stretávaš deti, ktoré sa stanú tvojimi kamarátmi, keď ich môžeš objať... to je ojedinelé a špeciálne. A to Edubox ponúka pre takých obyčajných ľudí z Bratislavy, ako sme my.

         V minulom diele antidiskriminačnej rubriky sme priniesli rozhovor so Soňou Koreňovou a Kristiánom Bereczom, zakladateľmi organizácie Cesta mladých, ktorá sa zviditeľnila hlavne projektom Edubox. Jednou z najvýraznejších častí celého projektu, okrem práce s deťmi z marginalizovaných rómskych komunít, je prepájanie ich sveta so svetom majority – dobrovoľníčok a dobrovoľníkov z radov študentiek a študentov Bilingválneho gymnázia C.S. Lewisa (BilGym-u).

Ema Mihálová, Hanka Hulíková a Veronika Vagáčová sú tri bývalé študentky tohto petržalského gymnázia a dlhodobo aj dobrovoľníčky v Eduboxe. Ema a Hanka pracovali v komunite v Lozorne, Veronika najmä v komunite v Plaveckom Štvrtku. V rozhovore priblížia, ako sa k tejto práci dostali, čo ich v nej zaskočilo, milo prekvapilo, ako vnímajú deti, ktoré doučovali, ale aj čo im táto práca dala do života a do budúcnosti.

Ako ste sa k Ceste mladých a Eduboxu dostali?

         Hanka: Dostali sme sa k tomu vlastne náhodou – starší študenti z Gymnázia C.S. Lewisa do Eduboxu chodili. Na škole sme mali povinné dobrovoľníctvo, tak sme zvažovali aj Edubox – veď tam pôjdeme raz, alebo dvakrát a uvidíme. Trochu nás odrádzala predstava, že cez týždeň po škole musíme chodiť do Lozorna – je to ďaleko a takto časté cestovanie po vyučovaní vyzeralo byť nepraktické. Všetci nám ale Edubox veľmi odporúčali, čo napokon zavážilo viac, ako obavy.

V niečom nás to prvý krát aj vystrašilo. Na to, aký to bol maličký priestor, kontajnerová budova, tam bolo veľmi, veľmi veľa ľudí naraz - starších aj mladších. Týmto hlukom sme boli zaskočené a trochu zavalené. Ale aj tak sme si po tejto prvej skúsenosti povedali, že je to fajn projekt a niečím nás to zaujalo.

         Ema: Časom som začala vnímať ten hluk ako oddych – vlastne mi vyhovovalo, že som prišla do prostredia, kde cez to nepočuješ nič, čo sa Ti deje mimo tohto okamihu, akoby vypneš vonkajší svet, vlastné myšlienky a obavy.

         Veronika: Ja som do Eduboxu začala chodiť až neskôr, po období uzavretých škôl cez pandémiu. Dostal ma k tomu môj mentor, Kristián Berecz, ale sama som to už dlho predtým chcela skúsiť. Už som vtedy s dobrovoľníctvom mala skúsenosti, robila som v o.z. Vagus.

Začínala som síce ešte v Lozorne, no sériou okolností som pomerne rýchlo prešla do Plaveckého Štvrtka. A tam boli deti z komunít, s ktorými ešte nikto z Eduboxu a Cesty mladých nepracoval. To bola vlastne aj moja prvá skúsenosť s tým, ako táto komunita vyzerá.

Ako ste vnímali deti, ktoré ste tam stretli?

         Ema: Osobne som vnímala veľký rozdiel vo svojom vzťahu k starším a k mladším. S mladšími deťmi sme si ale hneď od začiatku sadli. Často sme však realitu v komunite vnímali ako úplne odlišný svet. Museli sme sa nastaviť na inú komunikáciu.

         Hanka: Spomínam si na ten veľký rešpekt, ktorý som cítila, keď sme do Lozorna prišli prvý krát. Boli sme cudzí ľudia. Aj napriek tomu, že sme prišli doučovať deti, necítila som sa ako nejaká autorita. Komunikovala som len veľmi potichu, no rýchlo som sa naučila, že toto tam celkom nefunguje.

Na druhej strane sa mi páčilo, že som mohla prinášať tieto elementy aj do debát – slušnosť, rešpekt jeden k druhému, dodržiavanie pravidiel. Všetko v inej rovine, ako vzťah učiteľ-žiak. Bolo to oveľa viac kamarátske a uvoľnené, deti tieto princípy dodržiavali. Najprv si človeka „oťukali“ a keď zistili, čo som zač, našli sme si k sebe cestu.

         Ema: Podľa mňa bolo pri Tebe dôležité, ako si k nim pristupovala - ako jemná autorita. Bolo vidno, že u teba našli bezpečie a vytvorili ste si špeciálny vzťah - vnímali, že si k nim stále dobrá. Ja som bola impulzívnejšia.

         Hanka: No fungoval aj Tvoj prístup – vedieť zakročiť, keď sa deje niečo, čo by sa diať nemalo a vieš veci povedať na rovinu, nebyť príliš opatrná. Pamätám si, že keď sme prvý krát prišli, vraveli nám, aby sme sa nezľakli a nebrali osobne, keď budú deti hlučné a nebudú nás počúvať. To sa potom aj splnilo – nebolo sa však čoho báť. Aj keď nastali nejaké vyostrené situácie, alebo škriepky, všetko sa nakoniec vyjasnilo.

Čo vás na tejto práci prekvapilo?

         Veronika: Na začiatku ma dosť prekvapili vulgarizmy z úst malých detí, no pochopila som, že to musím brať v úplne inom kontexte. V rámci doučovaní boli presne stanovené pravidlá – nebijeme sa, nenadávame si. Bol to ale priestor takmer úplne oddelený od ich bežného života.

         Hanka: Mne osobne veľmi pomohlo vidieť, aké to bolo úprimné - mali sme možnosť nahliadnuť aj do ich osobných životov a spoznať ich rodiny, kamarátstva. Často sme sa rozprávali o veciach, ktoré sa netýkali školy. Keď sme ochoreli, alebo sme toho mali veľa v škole a nemohli prísť, bolo to cítiť. Najviac teda ich strach, že sa už za nimi nevrátime, no aj čistá radosť, keď sme sa opäť videli.

         Ema: To je pravda. Keď som niekedy do Lozorna prišla sama, lebo Hanka nemohla, deti sa pýtali kde je, ako sa má a kedy príde. Aj Kristián mi viackrát vravel, že keď sme náhodou neprišli, deti sa na nás pýtali. To, že je celý Edubox stavaný na vzťahoch, je veľmi cítiť. Deti nás brali ako svojich.

Veronika: Aj mne Kristián spomínal, že sa deti na mňa pýtali. No mám pocit, že toto bolo v Plaveckom Štvrtku inak. Deti sa vedeli naviazať aj na niekoho, kto prišiel len raz. Pamätali si, kto za nimi prišiel.

Čo boli veci, s ktorými deti najčastejšie prichádzali?

         Ema: Veľmi často sme rozoberali medziľudské vzťahy. Keď napríklad prišla dvojica detí, ktoré boli vždy najlepší kamaráti a zrazu sedeli ďaleko od seba, vedeli sme, že sa niečo stalo. A samozrejme sme potom preberali, ako takéto situácie vyriešiť.

Deti nezvykli samé prichádzať s témami, ktoré sa týkali rodiny, ale preberali sme aj to. Často sme vedeli, že sa v rodinných životoch konkrétnych detí niečo vážne deje – najmä preto, aby sme sa pripravili na reakcie detí, ktoré sú možno mimo ich bežného správania, alebo ich nezranili dobre mienenou, no nevhodnou otázkou, alebo komentárom.

No takéto témy sme s deťmi nerozoberali automaticky, tiež sme si dávali pozor na to, kde sú naše limity.

         Hanka: Často sme sa rozprávali aj o našich životoch. Kládli nám veľmi veľa otázok, boli zvedaví na to, ako žijeme. Pýtali sa na Bratislavu, na to, akú máme školu a aj na to, aké máme medzi sebou vzťahy my (najmä ak sme prišli ako väčšia skupina). No tieto stretnutia mali byť primárne o nich.

         Ema: Jeden chlapec dokonca zložil pesničku o mne a Samovi, ktorý s nami tiež chodil doučovať.

Prišli sa pochváliť aj s vecami týkajúcimi sa školy?

         Ema: Áno, často sa prišli pochváliť aj tým, že dostali dobrú známku. Cítili sme, že to deti vnímali čiastočne ako našu zásluhu, týmto pochválením sa nám vlastne dali najavo aj vďaku.

Toto boli naše najväčšie radosti. Napríklad sme sa s jedným dievčaťom učili na geografiu, o slnečnej sústave. Naučila som ju mnemotechnickú pomôcku a keď písali v škole test, spomenula si na ňu a dostala jednotku. Toto bolo vždy najsilnejšie, aj keď mi to pri doučovaní prišlo ako maličkosť. No jej to pomohlo a zdvihlo sebavedomie.

         Veronika: V Plaveckom Štvrtku to však bolo celkom iné, systematickejšie. Málokedy sme niekomu napríklad pomáhali s geografiou. Väčšinou sa tam čítalo, písalo a počítalo a za tieto aktivity potom deti dostávali odmenu. Z akademického hľadiska sme sa sústredili na úplné základy, v ktorých mali resty a bez ktorých sa nevedeli pohnúť ďalej.

V oblasti vzťahov to ale bolo rovnaké. Rozoberali sme kamarátstva, škriepky, konflikty a lásky,... ale to je asi všade tak.

Vnímali ste aj to, ako deti žijú a odkiaľ pochádzajú?

         Veronika: Áno, ja som sa bola v komunite v Plaveckom Štvrtku viackrát prejsť. Bolo to tam iné, ako som bola zvyknutá. Aj ich domy vyzerali úplne inak, než na čo som bola dovtedy zvyknutá.

         Ema: V Lozorne sme tiež mali priamy kontakt. Prvý Edubox bola vlastne kontajnerová budova priamo v komunite.

         Hanka: Deti tu boli z pár rodín - bližších alebo vzdialenejších. Mohli sme tak vnímať aj ich vzťahy medzi sebou. Veci, ktoré sa diali, výrazne ovplyvňovali aj samotné deti – často sme sa o tomto s Kristiánom rozprávali, aby sme aj my vedeli niečo ich zázemí a aby nám to pomohlo lepšie porozumieť ich situácii.

Vedeli ste teda, ak sa v živote dieťaťa stalo niečo vážne?

         Ema: Áno, stávalo sa, že niektoré deti zrazu prestali chodiť do Eduboxu. Vtedy sme sa pýtali, čo sa deje a prečo nechodia.

         Veronika: Také veci sa diali aj v Lozorne. Deti citlivo vnímali, ak do ich rodinného života prišiel výrazný zásah. Snažili sme sa s nimi diskutovať o tom, ako to vnímajú a spracovávajú, podporiť ich.

Čo vás najviac prekvapilo?

         Ema: Pre mňa bol najväčší výstup z mojej bubliny prístup rodičov k deťom. Stávalo sa, že dospelí už vopred pripravovali deti na to, že ich sny nemusia byť realistické.

Spomínam si na jedno dievča, ktoré chcelo byť doktorkou, no keď trochu vyrástla, už hovorila že bude kaderníčka. Za tie roky v Eduboxe sme videli nielen ako deti rastú, ale aj to, ako opúšťajú svoje sny a prispôsobujú sa tvrdej realite. To bola pre mňa najťažšia vec, ktorú som v tejto práci zažila.

Mrzelo ma, keď som videla, ako nám tam chodia deti s nepodchyteným potenciálom. Aj napriek šikovnosti rezignovali, keď uvideli realitu okolo seba. Rástol v nich pocit, že na vysnívanú budúcnosť nemajú a nezvládnu sa k nej prebojovať.

         Hanka: Rozdiel som videla aj v tom, ako sa situácia zmenila po pandémii. U nás narastal aj pocit bezmocnosti. Niektoré deti pandémia zastihla vo formatívnych rokoch a bez patričnej podpory. S odstupom času sme videli, ako sa z detí, s ktorými sme robili pred pandémiou, stali takmer dospelí ľudia, ktorých sme stretli po pandémii. V tomto období bolo pre nich ťažké udržiavať záujem o štúdium a na konci si to vyžiadalo svoju daň.

         Ema: Tieto deti za celé obdobie pandémie vlastne vôbec nechodili do školy. Deti z majority mali online vyučovanie, ktoré nemuselo byť ideálne, ale aspoň bolo. Nabehli na online vyučovanie v priebehu dvoch týždňov, v našich komunitách sa to nestalo vôbec. Doučovanie cez Edubox online sme spravili asi trikrát a zistili sme, že to nefungovalo, chýbala práve tá vzťahová zložka.

Prváci, ktorí pred pandémiou vedeli čítať, písať a počítať sa vrátili po covide a nevedeli už takmer nič. Tým, že rok a pol nemali žiadne poriadne vyučovanie, zmizol všetok progres, ktorý sa spoločne s nimi za roky pred pandémiou spravil. A mohli sme všetci začať opäť od začiatku.

         Veronika: Časom sa to ale vrátilo do starých koľají, aj keď nie úplne do štádia pred pandémiou. Tá bola obrovskou ranou. Keď som doučovala prvý krát po uvoľnení opatrení, prišli najmä noví škôlkari, až postupne sa vrátili aj starší. V Plaveckom Štvrtku u detí, ktoré chodievajú pravidelne, zreteľne vidno posun. Aj keď naše doučovania mali nútenú prestávku.

Čo to dalo vám osobne?

         Ema: Najviac asi to spomenuté vytrhnutie z mojej bubliny. Odstránilo mi to aj čierno-biele videnie sveta.

V prvom ročníku gymnázia som názormi a postojmi bola úplne iný človek, ako som teraz. Edubox bol jeden z najdôležitejších faktorov, ktoré tejto zmene pomohli. Naučila som sa vnímať ľudí takých, akí sú, nie cez nejaké škatuľky.

No a v úplne praktických rozmeroch – keď okolo mňa v konverzáciách padnú stigmatizujúce narážky, snažím sa vždy ozvať. Aj v rámci mojej vlastnej sociálnej bubliny. Táto osobná skúsenosť bola silná.

         Hanka: Mne to dalo chuť venovať sa tejto téme aj ďalej. Našla som sa v práci s deťmi, dalo mi to motiváciu a inú perspektívu na život. Najcitlivejšie som vnímala vzťahy s ľuďmi a často spomínam na konkrétne deti, ktoré som stretla. Samozrejme si odnášam aj istú mieru frustrácie, no najmä veľa nádeje. Do projektov s rómskymi komunitami má zmysel investovať čas a energiu.

         Ema: Retrospektívne mám pocit optimizmu. No keď sa zamyslím spätne, cítila som až beznádej z toho, ako sa všetko na tieto deti zosypalo. Bolo to ešte bolestivejšie, lebo som si celú skúsenosť stavala na vzťahoch s konkrétnymi deťmi, ktoré do Eduboxu prestali chodiť. Veľmi obdivujem Kristiána, lebo projekt ťahá aj napriek prekážkam a nepodlieha frustrácii.

         Veronika: Pandémia deti zmenila – po návrate do Eduboxu z nich boli už úplne iní ľudia. No v komunitách sú aj iné deti, na ktorých vidím, že to funguje a má to má zmysel, posúva ich to ďalej a motivuje ich už len moja prítomnosť.

Silné sú aj tie chvíle, keď vystúpim na parkovisku a deti za mnou hneď bežia. A potom keď vidím, ako majú chuť posúvať sa ďalej v štúdiu, aj osobne. Striedajú sa mi pocity nádeje s tým, keď ju trochu strácam. V Eduboxe ale ešte stále som, teraz sa zúčastním aj tábora v lete. Uvidíme, ako to dopadne.

Celá táto skúsenosť u mňa nevyvolala drastický názorový posun, moja mama v téme marginalizovaných komunít robí a často o práci rozpráva. No ten zážitok v komunite, keď stretávaš deti, ktoré sa stanú tvojimi kamarátmi, keď ich môžeš objať... to je ojedinelé a špeciálne. A to Edubox ponúka pre takých obyčajných ľudí z Bratislavy, ako sme my. A to som videla aj na prvákoch z našej školy, ktorí do komunity išli prvý krát. Tento nový svet naplno a citlivo vnímali, spravilo to na nich dojem a budú sa sem vracať. Za toto všetko som Eduboxu naozaj vďačná.

Čo vás táto skúsenosť naučila?

         Ema: Uvedomila som si privilégiá, ktoré mám. Že môžem vyrastať tak, ako vyrastám a mám tie príležitosti, ktoré mám.

         Hanka: Ja som si uvedomila nespravodlivosť – ako je systém nastavený a ako sa správa k deťom z marginalizovaných komunít. Všetko ide proti nim. Ja nie som múdrejšia, nie som šikovnejšia ako oni – je to čisto len o prostredí, do ktorého sa narodíme a o šancách, ktoré dostaneme. Kvôli tomu, že oni vyrastajú v inom prostredí, nemajú také možnosti, ako ja. Nie je to o schopnostiach, len o náhode a predsudkoch.

         Veronika: Aj napriek tomu, že tie svety sú iné, pravidelnou a systematickou prácou sa veci dajú zmeniť a posunúť. Aj najmenšie pokroky sú významné, toto si treba pripomínať. A prinieslo mi to aj uvedomenie, že aj malý čin vie veľa zmeniť – aj keď tam chodím len dvakrát za týždeň, niekomu to mení život.

Odporučili by ste to ďalším študentkám a študentom na BilGyme?

         Spoločne: Áno.

Čo chcete robiť ďalej?

         Hanka: Chcela by som sa ďalej venovať dobrovoľníctvu a pracovať s deťmi, či už to bude na Slovensku, alebo niekde inde. Pôvodne som chcela ísť študovať žurnalistiku, čo sa možno aj stane. A možno nie. Ak sa mi všetko podarí, chcela by som prepojiť žurnalistiku s dokumentaristikou a ľudskými príbehmi.

         Veronika: Celá táto skúsenosť mi dala pohľad na svet, ktorý so mnou dlho ostane. Možno to nebude moja hlavná náplň práce, no chcem sa tomu venovať. Mrzelo by ma, ak by to muselo skončiť. Teraz idem študovať sociológiu a uvidím, kam ma štúdium povedie.

         Ema: Idem študovať fotografiu. Svoju budúcnosť chcem prepojiť s reportážnou dokumentaristikou a dobrovoľníctvom.