Umenie a hra na husliach boli lístkom, ktorý mi otváral všetky dvere

Nielen splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity, ale aj špičkový rómsky huslista a pedagóg. Autor projektu Cigánsky oheň a zakladateľ skupiny Gypsy Music Alexander Daško si tyká s diplomatmi, politikmi aj umelcami, ale dlhé roky je odborníkom na rómsku problematiku a vzdelanie.

Vnímali ste niekedy neprijatie, alebo diskrimináciu kvôli svojmu pôvodu?

Nie, a to už mám 55 rokov. Niektorí rómski politici však radi rozprávajú, že sa museli dvakrát toľko učiť ako bieli, dvakrát toľko pracovať. Nemal som to tak, drel som ako každý.
Ako sú medzi majoritou primitívi, sú aj medzi rómskou komunitou. Ale aj inde na svete. Pôsobil som asi v sedemnástich krajinách. Prešiel som od západu po východ, od najzápadnejšieho cípu Portugalska až po Rusko, Uzbekistan. Nikde nie je ideál­ne zriadenie, darmo snívate, že na západe, v Škandinávii či na východe je lepšie. Všetko závisí od človeka a čo od života a danej krajiny očakáva.

Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká. Vnímali ste to aj vy? Predsa len, váš životný príbeh je ako z filmu – chlapec z rómskej osady zo stredného Slovenska sa dostane až na vládny úrad.
Pre niekoho je to téma na film, ale v 21. storočí by malo byť normálne, že sa aj človek z chudobných pomerov dostane či už na dobrú školu, alebo pozíciu. Bol som najmladší z trinástich detí. Veľmi rád som sedával na kopci vedľa dela z druhej svetovej vojny. Jedno leto, mal som asi desať rokov, som sa pozeral na našu osadu a povedal si: „Tu nemôžem žiť, tu nie je budúcnosť.“ Neboli sme bohatá rodina a jedinú cestu, ako som sa mohol presadiť, sme videli v umení. Začal som na sebe pracovať, dostal som sa do povedomia v šoubiznise, stretol som veľa známych ľudí z politickej, podnikateľskej aj umeleckej oblasti a otvárali sa mi nové dvere.

Kedy ste začali hrať na husliach?
Mal som päť-šesť rokov, ale najprv som sa tomu bránil. Keď sa v našej osade narodil chlapec, najradšej by mu hneď dali do ruky sláčik, aby sa z neho raz stal veľký primáš. Aj môj otec a strýko boli amatérski muzikanti. Rodičia skúšali priviesť k hudbe všetkých mojich súrodencov, ale márne. Tak to zostalo na mne, či som chcel, alebo nechcel. Bolo obdobie, keď si súrodenci mysleli, že som dilino padnutý na hlavu, lebo som o piatej ráno otvoril oči a išiel cvičiť. Niekedy aj o druhej hodine v noci. Oni chceli, samozrejme, spať.
Hral som niekedy aj štyri-päť hodín. Mali sme dom spojený s ďalším, kde býval otcov brat. Všetci povyliezali von a čakali, kedy skončím. Bratranci v Čiernom Balogu mi ešte aj dnes pripomenú, ako mojou vinou trpeli. (Smiech.)

        

Odkiaľ pochádzate? Vraciate sa do svojho rodiska, aj keď teraz žijete v Banskej Bystrici a pracujete v Bratislave?
Áno, stále sa vraciam do rodičovského domu v Čiernom Balogu.  Dokonca tam pozývam aj politické návštevy, lebo pre nich je to atrakcia. Kamaráti z jednotlivých rezortov sa vždy pýtajú, či ich domáci nezbijú. Neraz sa chcú ísť pozrieť aj do domu nejakej rodiny. Hovorím: „Ukáž prstom a môžeš.“ „Naozaj nás nezbijú?“ uisťujú sa. Neraz som vybavil takúto exkurziu pre gadža. Ale keď je toho veľa, tak sa pýtam, či som cestovná kancelária.
Stále majú mnohí obavy vstúpiť do osady, ak nepoznajú človeka, ktorý tam žije. Garantujem, že by sa vám nič nestalo. Možno vás len zarazí ten prvý moment, keď vidíte veľa Rómov. Moji kamaráti vtipkujú, že „more, ideš a strašne veľká tma tam“.

Čo vám pomáha vyrovnať sa s predsudkami časti spoločnosti voči Rómom?

Človek by mal vedieť pracovať s každým. Smerom k Rómom sa robí chyba, že jeden niečo vyvedie a už sú potom všetci tak vnímaní. Ale aj my niekedy reagujeme podobne. Poviem to na príklade. Keď prídem ako Róm za vami s nejakou požiadavkou a poviete mi nie, tak to beriem osobne a mám vás za rasistu. Ale keď už príde chvíľa, že chce majorita pomôcť, spolupracovať, tak zase Róm otočí: „Zase sa tí bieli niekam pchajú, ako nám môžu rozumieť?“ Hovorím, kto chce pomôcť a nemá predsudky chytiť ma za ruku, lebo je rómska, nech pomôže.

Ktoré roky boli podľa vás pre vašu menšinu najťažšie?
Deväťdesiate. Vtedy sa stávalo, že niekto prišiel do reštaurácie, videl rómsku čašníčku a mal chuť odísť alebo chcel, aby ju vymenili. Potom však išiel na Madagaskar, kde ho obsluhoval domorodec, ktorý sa možno mesiac neumýval, a to už nikomu nenapadlo.

Čo je podľa vás najväčšou výzvou, pred ktorou rómske komunity stoja?

Je to vzdelanie? A uvedomujú si to aj Rómovia?
Otec bol zootechnik, mal maturitu, ale paradoxne mama, ktorá nevedela čítať ani písať, na nás tlačila viac ako on, pokiaľ išlo o vzdelanie. Viete, mentalita Rómov je taká, že dieťa skončí povinnú školskú dochádzku a rodič si povie, že ani tak z neho nebude doktor, načo bude študovať ďalej. Nemyslia na to, čo bude, ak sa pominú, a že sa nebude vedieť prebiť životom, zostane na dne. Takže mnohí skončia so školou v pätnástke a do osemnástky sa nič nedeje, zostanú absolventmi úradu práce. Stratia všetko, čo v tej škole získali, hlavne návyky. Raz sa ma jeden politik pýtal na dlhodobé ciele Rómov. Zasmial som sa a hovorím mu: „Jediný cieľ, ktorý majú, je prežiť zo dňa na deň.“ To je najväčší základ. Neriešia, čo bude zajtra, o týždeň, ale čo je dnes. Bohužiaľ.

Často zdôrazňujete, že jeden z najväčších problémov Rómov je voda.
Určite áno. O tom probléme všetci vedia. Viete, dnes sú infekčné choroby v osadách bežná vec – žltačka, šarlach, niekde týfus, a to nehovorím o pohlavných chorobách. Preto potrebujeme riešiť hlavne vodu, lebo keď sa nebudú umývať, prať, bude to čoraz horšie a epidémia môže zasiahnuť aj majoritnú spoločnosť. Chvalabohu, teraz je to nastavené tak, že to chcú politici riešiť.

Je nejaké východisko z tohto začarovaného kruhu?
Náš samotný úrad to nedokáže, ak nebudú participovať na tejto téme jednotlivé rezorty, ako je školstvo, ministerstvo vnútra, zdravotníctva, sociálnych vecí a práce a mnohé ďalšie. Musia do seba zapadnúť všetky kolieska. Uvediem príklad. Chceme riešiť zamestnanosť, tak sa dohodneme s ministerstvom práce a sociálnych vecí o vytvorení pracovných možností. Najväčší zamestnávateľ na Horehroní Železiarne Podbrezová rozbehol projekt, vďaka ktorému získali prácu dlhodobo nezamestnaní Rómovia. Ale zistili sme, že oni síce robia, ale pre nevzdelanosť nedodržiavali normy. Nevedeli počítať. Takže musí nastúpiť ministerstvo školstva s rôznymi vzdelávacími programami. Aby mohli pracovať, nemôžu byť chorí, takže je potrebná súčinnosť s rezortom zdravotníctva. Choroby v mnohých osadách spôsobuje nedostatok pitnej vody, takže musíme s ministerstvom pôdohospodárstva spolupracovať na vysporiadaní pozemkov, aby sme mohli natiahnuť vodovod a kanalizáciu.

Prečo sa doteraz veľa vecí nezlepšilo?
Mnohé občianske združenia hľadali len zisk. Ako môžu vyriešiť bývanie? Mimovládky sú „odborníci na všetko“, na všetko dokázali podať projekt, ale nikto nekontroloval, či to budú robiť poriadne. Ale mnohé urobili dobrú prácu v sociálnej či vo vzdelávacej sfére.
Teraz implementujeme strategický národný projekt Rozvojové tímy I. do vybraných 60 obcí. Je financovaný z európskych fondov.

Aký je teda teraz najvyšší cieľ váš­ho úradu?
Aby nám na účte nezostal ani cent. Vtedy budeme najspokojnejší. V prvom rade musíme vyriešiť vodu, lebo mnoho rómskych lokalít ju nemá. Na niektorých miestach je tmavá ako kakao. Keby som to ja alebo vy vypili, tak neviem, ako by sme skončili. Treba sa zamerať aj na bývanie, vzdelávanie, prácu. Ako som však hovoril, jedno bez druhého nefunguje.
 

Fotogaléria