“Vždy som sa musela usilovať dvakrát viac, ako ostatní. Byť dobrá, makať, neurobiť žiadnu chybu,” hovorí úspešná speváčka, herečka, tanečnica, modelka a hlavná hviezda seriálu Iveta – v otvorenom rozhovore o tom, aké je byť Rómkou.

Ako by ste sa v krátkosti predstavili?

Volám sa Alžbeta Ferencová, niektorí ma poznajú pod umeleckým menom Zea. Na Slovensku možno menej, v Čechách už asi viac. Venujem sa hudbe, tancu, spevu a herectvu. Snažím sa byť čo najviac autentická vo všetkom, čo robím a aby to vychádzalo zo mňa. Som napoly optimistka a napoly realistka. Niektorí hovoria, že som negatívna… (úsmev), ale ja si myslím, že sa na veci pozerám iba tak, ako naozaj sú. A ak sú zlé, priznám to realisticky.

Odkiaľ pochádzate?

Z východného Slovenska, z Prešova, kde som žila do svojich osemnástich rokov.

Čo pre vás znamená byť Rómkou?

Od detstva to pre mňa znamenalo pocit záhady - v dobrom slova zmysle… (úsmev). Vždy ma fascinovala otázka, odkiaľ vlastne pochádzame. Predstavovala som si rôzne príbehy: že môžem byť z Indie, Perzie alebo odkiaľkoľvek, kde mohli žiť moji predkovia. Som na to hrdá a som rada, že sa vo mne skombinoval temperament, empatia, ktorú máme a cit pre hudbu a umenie, ale aj cit pre rodinu a komunitu. 

Kedy ste začali vnímať svoju rómsku identitu?

Vyrastala som v rómskej rodine, v dvojjazyčnom prostredí. Rómsku hudbu som vnímala od detstva pozitívne. Postupne som však začala narážať aj na negatíva – už na základnej škole som videla rozdiely. 

Vnímali ste teda určité neprijatie, alebo diskrimináciu kvôli svojmu pôvodu?

Áno, ale nešlo o vypuklé situácie. Skôr o maličkosti. Pocítila som to v škole a potom v rôznych pracovných situáciách. Keď som bola staršia, cítila som, že sa musím dvakrát viac usilovať. Byť dobrá, makať, neurobiť nejakú chybu. Tým, že som vyrastala v kolektíve, v ktorom som bola jedna z mála Rómiek, akýkoľvek malý zádrheľ, alebo chybu bolo hneď vidieť. Neskôr, pri pracovných príležitostiach, mi to nebolo vyslovene povedané „vy nie, lebo ste Rómka“, ale vždy to bolo také podprahové. Pri televíznych reklamách mi napríklad bolo slušne vysvetlené, že „nie som typická Slovenka,“ takže nemôžem hrať určitú úlohu.

Čo vám pomohlo prekonať neprijatie?

Moja túžba dokázať, že ľudia, ktorí ma odsudzovali, sa mýlia. Chcela som žiť inak a zabezpečiť svoju rodinu. Nešlo mi len o peniaze, ale o to, aby im nikdy nič nechýbalo.

Ako vyrastajú rómske dievčatá, resp. chlapci? Je v ich výchove nejaký rozdiel?

V tradičných rómskych rodinách môžu byť rozdiely. Dievčatá sú často vychovávané tak, aby boli „slušné“, vedeli variť, upratovať a založili rodinu. U nás doma však rodičia kládli dôraz na vzdelanie. Snažili sme sa vynikať vo všetkom, čo robíme. A rodičia, samozrejme, chceli, aby som mala jedného partnera, vydala sa za neho a založila rodinu. 

Čo vás ako dieťa inšpirovalo? 

Úplne najviac a odjakživa tanec a hudba. Môj detský sen bol stať sa úspešnou tanečníčkou a choreografkou. Predstavovala som si, že budem robiť choreografiu do klipov a filmov. Nepovedala by som, že som chcela byť hviezdou, v detstve to bolo skôr o mojej láske k tancu.

Kto bol v tom čase vaším vzorom?

Mojimi vzormi boli ženy, hviezdy, ktoré som sledovala v rámci hudby alebo umenia. Napríklad speváčka Lauryn Hillová. Potom to bola herečka Penélope Cruzová. Najväčším vzorom bola speváčka Sade. Nielen kvôli hudbe, ale už vtedy som ju vnímala ako osobnosť, z ktorej niečo vyžaruje. Pokoj a zároveň sila a to sa ma drží dodnes. Obdivujem ženy, ktoré dokážu skĺbiť kariéru s rodinou. 

Vnímate to, že ste Rómka, v niečom ako výhodu?

Určite! Vždy som to cítila v tanci a speve. Neskôr, po presťahovaní do Prahy, som zistila, že môj vzhľad je veľkou výhodou, najmä v modelingu a svetových produkciách. V Prahe bolo výhodou, že vyzerám inak a mala som otvorené dvere točiť aj svetové produkcie. Už od malička, počas tanečných vystúpení alebo krúžkov v škole, som cítila, že hudbu prežívam hlbšie. Mala som pocit, že mi bol daný prirodzený talent, vďaka ktorému som sa pri tanci nemusela až tak namáhať, pretože som ho jednoducho „cítila“.

Čo je podľa vás vaša najdôležitejšia rola?

Odkedy som sa dostala do povedomia, bolo pre mňa veľmi dôležité reprezentovať rómsku komunitu a ukázať, ako sa veci môžu a dajú robiť. Zo ženskej perspektívy som si hovorila, že by som chcela reprezentovať ženskú silu a zároveň krásu a jemnosť. Verím, že žena dokáže všetko, čo si zaumieni. 

Kto je vašim vzorom dnes?

Dnes je mojím vzorom veľa žien v mojom okolí, ktoré sú naozaj veľmi silné. Či už sú to herečky, speváčky alebo aj ženy v mojej rodine, ktoré zvládajú starostlivosť o deti a prácu. Zovšeobecnila by som to – všetky ženy, ktoré dokážu skĺbiť kariéru s rodinou. Ja ešte rodinu nemám, ale ony sú mi vzorom, ako by som to chcela raz zvládnuť. Z umeleckého sveta zostávam pri Sade, ktorá ma inšpiruje dodnes. 

Spomínate hlavne speváčky a nie herečky.

Herectvo je náročné, no v hudbe mi to príde ešte ťažšie; aby ste prerazili a vydržali dlho na scéne a dokázali upútať ľudí, idete sami za seba. Ako herec hráte niekoho iného, takže je ťažšie obdivovať herečku, lebo netušíte, či je taká aj v reálnom živote.

Ako ste sa dostali k herectvu vy?

Herectvo je pre mňa stále jedna veľká záhada, ale veľmi ma to baví. Myslím si, že to bol mix osudu, šťastia a mojich nazbieraných skúseností z tanca a spevu. Možno to znie ako klišé, ale bola som v správnom čase na správnom mieste. Medzitým som na sebe ticho pracovala, aby som bola pripravená ukázať, čo dokážem, keď príde príležitosť. 

Čo by ste chceli vo svojej práci dosiahnuť?

Chcem, aby ma práca, ktorú robím, stále napĺňala a bavila. To môže byť náročné, pretože ak sa človek zacyklí v pracovnom kolobehu – musí uživiť seba, rodinu a platiť nájmy – niekedy sa pustí aj do projektov, s ktorými nie je úplne stotožnený. Mojím cieľom je robiť všetko so 100 % radosťou. Chcela by som sa zdokonaliť v hudbe aj herectve a veľmi túžim dostať sa na vysokú školu a ďalej študovať. 

Na akú konkrétnu školu?

Mám dva smery. Buď by som pokračovala v psychológii, pretože mám pedagogickú akadémiu, alebo by som sa venovala filmu – produkcii či marketingu. Ešte sa rozhodujem.

Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste čelili?

Profesionálne to bola ponuka z Národného divadla v Prahe, aby som hosťovala v jednej hre s najlepšími českými hercami. Predstava, že to predstavenie sa odohráva v Štátnej opere, bola desivá. Divadlo som nikdy nerobila a rovno som bola hodená do vody na najväčšiu scénu. Mala som obavy a preplakané noci, ale ľudia z divadla boli úžasní a veľmi mi pomohli. Životnou výzvou je pre mňa udržať sa v dobrej psychickej kondícii.

Čo vás mimo práce napĺňa?

Priatelia, rodina a najmä momenty, keď sa schádza komunita blízkych ľudí. Rada niekomu varím a hostím priateľov doma. 

Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?

Je to stále náročná téma. Situácia je zacyklená a nedoriešená. Pre Rómov, ktorí sa chcú prispôsobiť a viesť dobrý život, je ťažké presvedčiť majoritu. V našej komunite žijú, tak ako v každej inej, aj ľudia, ktorí nám nerobia dobré meno. To ma veľmi mrzí, pretože si tým sami podkopávame nohy. Na druhej strane vnímam, že Slovensko je v niektorých ohľadoch voči Rómom otvorenejšie. Ťažké je to v tom, že Rómovia sa musia viac snažiť. Verím, že by mala existovať väčšia inklúzia Rómov vo všetkých oblastiach života – či už v pracovnej sfére, umení alebo politike. 

Čo je podľa vás najväčšia výzva pred rómskymi komunitami?

Vzdelanie. Rómske deti sú často automaticky zaradené do osobitných alebo špeciálnych škôl, čo im odoberá spravodlivú šancu. Druhou výzvou je otázka bývania a integrácia do nerómskych komunít.

Čo sa podľa vás môže majorita od Rómov naučiť?

To emočné a citové. Rómovia, keď niečo prežívajú, tak to prežívajú ozajstne. Či už je to dobrá, alebo zlá emócia, vždy je autentická.

Aké sú vaše plány do blízkej budúcnosti?

Momentálne točím svoj prvý film. Mojím plánom je, aby bol úspešný a aby som to zahrala dobre. Chcela by som začať pracovať na svojom druhom albume a potom už len obyčajné veci - venovať sa priateľovi a hudbe.

Čo by ste odkázali mladým Rómkam, pre ktoré ste inšpiráciou?

Aby boli cieľavedomé a nebáli sa neúspechov ani ťažšej práce. Svet je plný možností, ale zároveň je veľmi konkurenčný, takže musia na sebe pracovať oveľa viac, aby uspeli. Najdôležitejšie je nevzdať sa pri prvom neúspechu. Akosi sa očakáva, že Rómovia a Rómky sa vzdajú. Lenže my tú silu musíme mať, aby sme ľuďom dokázali, že sa nevzdáme.