...poznáme Rómov ako zásadových, empatických a tiež aj súdržných ľudí

         V tomto diele antidiskriminačnej rubriky sme sa rozprávali so Soňou Koreňovou a Kristiánom Bereczom z organizácie Cesta mladých. Predstavia nám svoju prácu, najznámejší projekt, dobré skúsenosti zo zapojenia majority do práce s ľuďmi z marginalizovaných rómskych komunít a podelia sa aj o výzvy, ktorým čelia.

Ako by ste sa v krátkosti predstavili?

          Naše občianske združenie Cesta mladých je organizácia, ktorej poslaním je spájať dva svety – svet menšín a väčšinovej spoločnosti. Zámerom organizácie je poskytovať vzdelávanie, podporu a pomoc deťom a mladým ľuďom z marginalizovaných komunít, aby dosiahli svoj maximálny potenciál v budúcnosti a aby mohli viesť plnohodnotný život. Zároveň sa snažíme sprostredkovať osobnú skúsenosť pre mladých ľudí z majority, ktorých do aktivít s deťmi z marginalizovaného prostredia zapájame ako dobrovoľníkov. Vďaka tejto skúsenosti a dodatočnej reflexii dokážu rásť v otvorenosti a porozumení, čo sú jedny z kľúčových hodnôt našej práce.

Čoho sa týka Váš projekt? Čo je jeho cieľom?

          Náš najznámejší je projekt Edubox v Lozorne. Ide o neformálny komunitný priestor, v ktorom deti a mládež nachádzajú pomoc a zmysluplné využitie voľného času. Môžu si v ňom urobiť domáce úlohy, zahrať si na gitare, zahrať šach alebo sa len tak porozprávať s dobrovoľníkmi – študentami nášho najbližšieho partnera Bilingválneho gymnázia C.S.Lewisa v Bratislave.

          Cieľom je na jednej strane pomáhať s učením a dávať deťom možnosť bezpečne tráviť svoj voľný čas. Na strane druhej nám záleží na tom, aby dobrovoľníci, ktorí pomáhajú s realizáciou aktivít, mali možnosť vytvoriť si reálnu a informovanú predstavu o živote detí z marginalizovaného prostredia a tak pracovali s predsudkami, ktoré sú súčasťou tejto spoločnosti.

          Okrem Eduboxu poskytujeme aj individuálnu pomoc a podporu ľuďom z marginalizovaných komunít na Záhorí, spolupracujeme na rôznych vzdelávacích aktivitách pre učiteľov, sociálnych pracovníkov, či pracovníkov štátnej správy prichádzajúcich do kontaktu s osobami z marginalizovaných rómskych komunít. Snažíme sa tiež zapájať do rôznych strategických pracovných skupín, ktoré sa zaoberajú riešením problémov ľudí žijúcich v MRK.  

Čo je podľa Vás Vaša najdôležitejšia rola?

          Z našej 7-ročnej skúsenosti vyplynulo, že najdôležitejšie, čo môžeme spoločnosti priniesť, je facilitácia procesu vzájomného spoznávania sa medzi majoritou a menšinami, za nás predovšetkým rómskou menšinou, a pomôcť hľadať na oboch stranách porozumenie výzvam, ktorým „tí druhí“ čelia. Ide o akýsi proces zmierovania a mediácie, v ktorom sa stále snažíme napredovať.

Čo vás inšpirovalo začať sa venovať práve tomuto projektu a práve v tejto lokalite?

          Pred založením našej organizácie sme pracovali v školstve, konkrétne na pozícii učiteľky a sociálneho pedagóga na základnej škole v Plaveckom Štvrtku, ktorú v tom čase navštevovala väčšina žiakov z prostredia MRK. Zámer nášho združenia vznikol na základe potreby mladých ľudí, ktorých sme v škole stretávali. Často sme s nimi riešili ich predstavy o živote po škole, aké majú sny, čím chcú byť. Zistili sme, že to, čo ich limituje a bráni im v ďalšom štúdiu alebo rozvoji je ich strach. Neverili v svoje schopnosti a v to, že to „tam vonku“ zvládnu.

          Začali sme s hŕstkou asi 5-6 deviatakov a stredoškolákov, ktorým sme sa vo svojom voľnom čase snažili poskytovať mentorskú podporu, zážitkové a rozvojové učenie a asistenciu pri každodenných situáciách (napr. vybavenie ISIC preukazu, zápisy do školy a pod.). Následne sme dostali ponuku viesť projekt Edubox v Lozorne a ďalšie aktivity sa pridávali pomerne k našim skúsenostiam v komunitách.

Ako by ste opísali počiatočnú situáciu v Lozorne v oblasti, v ktorej pôsobíte?

          Skúsenosť s deťmi z MRK sme získali už vďaka pôsobeniu na základnej škole v Plaveckom Štvrtku. Mali sme teda výhodu, že deti aj ich rodiny sme už poznali, poznali sme aj pracovníkov z cirkevných a neziskových organizácií v obci. Rozumeli sme potrebám, vzťahom, aj pozadiu v danej lokalite. V Plaveckom Štvrtku fungovala nejaká forma komunitnej práce aj ranej starostlivosti. My sme si však našli ďalší zámer, niečo, čomu sme sa plánovali a chceli venovať. Najprv to boli deviataci a stredoškoláci, iniciovali sme aj stretnutia ľudí z neziskového sektora. O rok neskôr prišla vďaka tomu príležitosť vybudovať koncept Eduboxu v Lozorne od nuly.

Aké boli prekážky, s ktorými ste sa museli vysporiadať?

          U nás je dodnes najväčšou výzvou udržateľnosť a finančná stabilita. Tým, že sme našu prácu začínali ako dobrovoľníci vo vlastnej organizácii, popri čom sme pracovali v hlavných zamestnaniach, sme si nikdy nedokázali nájsť extra čas na vybudovanie pevnej infraštruktúry organizácie. Napriek tomu sme prvé tri roky rástli, mali sme dve stabilné lokality, v ktorých sme pomáhali deťom, starali sme sa aj o rozvoj našich dobrovoľníkov, sieťovali sa s partnermi, reagovali na granty. Podarilo sa nám dokonca získať aj nomináciu na ocenenie RomaSpirit v kategórii Mimovládna organizácia, následne na to aj nomináciu na SozialMarie, čo je prínos v oblasti sociálnych inovácií. Vyhrali sme napokon až ocenenie Srdce na dlani za najlepší dobrovoľnícky projekt roka 2020.

          A potom prišla pandémia, ktorá nám zároveň vzala nádej na dve veľké fundingové príležitosti a odvtedy sa už len pokúšame udržať. Paradoxne, klienti, ktorí potrebujú našu pomoc a asistenciu nám stále pribúdajú. Viac nás oslovujú aj školy a inštitúcie v regióne. Toto leto (2023) však bude pre nás kľúčové, uvidíme, či sa nám podarí udržať na trhu.

Aká bola najväčšia výzva na ceste za cieľom?

          Obrovskou výzvou bola pandémia. Asi pre nikoho nebolo toto obdobie jednoduché. My sme to pocítili na tom, že keď sa po dvoch rokoch konečne uvoľnili pravidlá, deti si odvykli chodiť na pravidelné aktivity, boli staršie, radšej sa tárali po uliciach a borili sa s vlastnými problémami, ktoré sa im za ten čas nazbierali.

Akú radu by ste dali niekomu, kto bude v budúcnosti pracovať na riešení podobného problému ako Vy?

          To, čo robíme my, je sociálna práca, v ktorej úspech je relatívny pojem. Našou úlohou je byť tu pre klientov, snažiť sa im podať pomocnú ruku v zložitých životných obdobiach alebo ich popostrkovať, že to dokážu. Náročné na tom je, že pokrok u klienta neuvidíme možno nikdy, niekedy príde až po dlhej veľmi dlhej dobe, alebo príde a potom sa to všetko zas pokazí. Ale máme aj pár svetlých skúseností.

          Každopádne je dôležité, aby túto prácu robili odolní, láskaví, trpezliví a vyrovnaní ľudia, lebo ľahko môžu skĺznuť do pocitu marazmu. Pomáha svoje skúsenosti a pocity zdieľať s niekým, kto má šancu rozumieť vášmu prežívaniu, kto si možno prešiel niečím podobným. Pomáha to v rovine psychohygieny. 

          Posledná vec, ktorá nami poslednú dobu rezonuje, je potreba nezakrývať pravdu a neprikrášľovať realitu práce v MRK. Niekedy majú totiž ľudia strach povedať, ako sa niektoré veci v skutočnosti majú, aby neboli v očiach druhých za neschopných, neľudských, netolerantných a pod.

Čo vnímate ako najväčší problém rómskych komunít v oblasti, v ktorej pôsobíte?

          My sme v rámci našej pracovnej činnosti vstúpili skutočne už do všetkých oblastí – do vzdelávania, zamestnávania, bývania, zdravia. Problémov je množstvo a dokonca nám je ťažko povedať, ktorý je ten najhlavnejší, ktorého riešením by bolo treba začať.

          Každopádne to, čo vnímame ako veľké prekážky, je na jednej strane dôslednosť a kontinuita v prinášaných riešeniach. Na strane druhej je obdobie, kedy sa začíname zaoberať problémami ľudí z MRK. V ideálnom svete by sme mali omnoho viac pozornosti venovať už budúcim matkám a starostlivosti a vzdelávaniu detí v ranom veku.

Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká. Vnímali ste to aj vy osobne v škole? Ako učitelia, vychovávatelia, ale aj žiaci.

          V škole, v ktorej sme pracovali, pochádzali všetky deti z rovnakej komunity, takže tam sme medzi nimi vnímali rozdiely rovnako, ako je to aj v iných školách na Slovensku. Samozrejme sme však pociťovali ich odlišnú štartovaciu čiaru a zložitejšie sociálne zázemie pri vzdelávaní.

          Ja (Soňa) som napríklad učila angličtinu, ktorá bola pre veľa detí zložitá už len tým, že sa inak slovo píše a inak číta. Neraz som dokonca mala problém deťom vôbec priniesť zmysel, prečo sa niektoré veci majú učiť.

Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?

          Vnímame, že silnie hlas ľudí, ktorí hovoria o množstve pozitívnych príkladov a skúseností s Rómami. To je skvelé, veľmi to vítame a sami sa snažíme často hovoriť o takýchto skúsenostiach.

          Zároveň však akceptujeme, že tu je akási frustrácia na strane majority. Nie každý sa dokáže preniesť nad negatívnou skúsenosťou s obyvateľmi z MRK a hľadať príčiny, prečo sa ľudia z prostredia MRK niekedy správajú určitým spôsobom. Doplácajú na to hlavne Rómovia, ktorí žijú usporiadane a úplne normálne. Práve z tejto nedôvery a neistoty tu aj dnes ešte veľa Rómov zažíva nerovný prístup k vzdelávaniu, zamestnaniu alebo zdravotnej starostlivosti. Je nám to ľúto.

          Myslíme, že presne toto je dôvod, prečo by sme aktívne mali vytvárať príležitosti na spájanie a spoznávanie sa ľudí z rôznych skupín spoločnosti.  

Čo je podľa Vás najväčšou výzvou, pred ktorou rómske komunity stoja?

          Najväčšou výzvou rómskych komunít je asi nájsť zhodu a jednotu v tom, čo potrebujú ako komunity. Okrem toho si myslíme, že výzvou môže byť aj vymanenie sa zo stereotypnej predstavy o tom, akí Rómovia sú. Obdivujeme preto mnohých, ktorí láskavo a s rešpektom dokážu zvládať rôzne aj nepríjemné situácie, ktoré im rómska identita v našej spoločnosti prináša.

Čo sa podľa Vás môže majorita od Rómov naučiť?

          My poznáme Rómov ako zásadových, empatických a tiež aj súdržných ľudí. Zväčša sú práve Rómovia tí, ktorí sú ochotní sa napríklad aj s posledným kúskom chleba rozdeliť so ženou bez domova s dieťaťom. Pekne je práve táto vlastnosť zachytená aj vo filme Invalid, kde deti hrajú futbal s mužom na invalidnom vozíku. V majoritnej spoločnosti takéto situácie stále berieme s väčšou rezervou a sebeckejšie.

Je to, čo robíte udržateľné?

          Prajeme si, aby sme dokázali odpovedať na túto otázku, že áno. Avšak ako sme už skôr načrtli, máme problémy zaplatiť za prácu ľuďom, na ktorých skutočne stojí. Darí sa nám nájsť zdroje na materiál, aktivity, naveľa aj na priestory. Avšak na infraštruktúrny rozvoj organizácie z tretieho sektora je stále málo možností. Ani donorov, ktorí by cítili svoju občiansku zodpovednosť práve v tejto oblasti, nie je na Slovensku až tak veľa.

Mohli by ste uviesť príklad dobrej praxe z Vášho pôsobenia? Čo vo Vás naozaj zarezonovalo?

          Vždy v nás zarezonuje, keď sa niekto s kým sme aj my pracovali výrazne posunie vo svojom živote. Napríklad sa tešíme, že v Plaveckom Štvrtku sa stále viac žiakov rozhoduje ďalej pokračovať v štúdiu na strednej škole alebo sa vrátia aj po niekoľkoročnej pauze k štúdiu. Avšak stále len mizivé percento týchto žiakov štúdium aj dokončí.

          Potrebujú hlavne mentálnu podporu, ale často aj finančný a materiálny stimul, ktorý je ťažšie dostupný. Práve sme podporili z vlastnej rezervy jedného mladého muža, ktorí sa rozhodol, že si spraví maturitu popri veľmi lukratívnej práci v bratislavskom hoteli. Pred cca 8 rokmi by sme naozaj len beznádejne dúfali, že sa to raz stane. Veľmi mu držíme palce.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti?

          Prajeme si a do miery, akej vieme, sa snažíme zabezpečiť možnosť ďalšieho financovania našej práce na Záhorí. Ak sa nám to podarí, plánujeme pokračovať v projekte Edubox, v práci so stredoškolákmi a mladými dospelými. Naším cieľom je vytvoriť subjekt sociálnej ekonomiky, ktorý by dokázal prispieť k riešeniu lokálnych problémov a zároveň bol tréningovým centrom pre znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie. 

Čo Vás, okrem práce, osobne napĺňa?

          Nakoľko sme hlavní zástupcovia organizácie partnermi aj v živote, tak okrem riešenia pracovných výziev si užívame aj výchovu nášho 4-ročného syna a budovanie spoločného zázemia.

Viac informácii o Ceste mladých a ich projektoch nájdete na webe cestamladych.sk, alebo na Facebookovej stránke