V tomto diele antidiskriminačnej rubriky sme sa rozprávali s Paľom Hricom, výkonným riaditeľom organizácie Cesta von. Najznámejším projektom, ktorý v organizácií vedie, je Omama – vďaka nemu dostávajú prácu ženy z marginalizovaných rómskych komunít, učia rodičovským zručnostiam ostatných rodičov a pracujú s deťmi v komunite. V rozhovore Pavel Hrica priblíži prácu omám, predstaví výzvy projektu, problémy komunít a východiská, ktoré projekt prináša.

Kto sú omamy a čo robia?

Omamy sú zamestnankyňami organizácie Cesta von. Pochádzajú priamo z prostredia marginalizovaných rómskych komunít a aj žijú alebo vyrastali v osade, či vo vylúčenom mestskom gete. Hoci tieto ženy obvykle majú dokončenú len základnú školu, u nás dostávajú veľmi veľa odborného vzdelania, ktoré im chýbajúcu kvalifikáciu dopĺňa. Vďaka tomuto vzdelaniu i intenzívnej podpore rýchlo profesne rastú a môžu robiť vo svojich susedstvách tzv. ranú starostlivosť.

Získavajú si do programu zhruba 14 až 28 detí z chudobných rodín podľa toho, aký veľký úväzok u nás majú. V nich následne podporujú ich dlhodobý rozvoj od narodenia do 4 rokov. Raz týždenne navštevujú každé dieťa v programe, robia s ním sériu stimulačných aktivít, presne prispôsobených jeho veku. Je to taká mozgová posilňovňa. Kľúčové je, že na každej takejto lekcii je prítomný i rodič, ktorý sa priamo zapája do rozvoja dieťaťa a učí sa, ako ho má správne rozvíjať i doma, počas zvyšku týždňa.

Aká bola situácia predtým, ako ste sa v nej začali angažovať?

Keď sme v roku 2018 s myšlienkou programu začínali, evidovali sme pár projektov, ktoré pracovali s deťmi v predškolskom veku 4-6 rokov. To je veľmi dôležité. No v podstate žiaden z nich širšie cielene nepracoval i s deťmi od narodenia do 4 rokov. To je podľa vedcov ten zásadný vek, okno príležitosti, v ktorom sa dá naštartovať a podporiť silná rastová krivka v neurovývine. Tu vznikajú základy pre náš neskorší úspech a stabilnejšie fungovanie v škole i v dospelosti. Sme radi, že dnes sa už – možno sčasti i vďaka omamám – podarilo upriamiť pozornosť i na raný vek, nielen na ten predškolský. Pre deti so sociálnym znevýhodnením to je obrovsky dôležitá podpora.

S akými prekážkami ste sa museli vysporiadať?

Od začiatku sme si povedali, že nechceme byť žiadnymi spasiteľmi ani hrdinami. Chceli sme ten model nastaviť tak, aby sa ľudia z marginalizovaných komunít posilňovali zvnútra. Preto sme vymysleli celú tú robustnú sieť mentoriek a supervízoriek, ktoré dávajú podporu rómskej omame, ale tá je viditeľným nositeľom zmeny a know-how vo svojej komunite. Myslím, že tento model sa nám výborne osvedčil. No bola výzva vytvoriť ho tak, aby efektívne fungoval a mal všetky potrebné nástroje. Dnes to už máme viac-menej vychytané.

Čo bola najväčšia výzva v ceste za cieľom?

Keďže omamy pracujú s rodinami v ťažkých situáciách, musia to s nimi vedieť zvládať. To nie je vôbec ľahká vec a veľmi ich za to obdivujem. Dostať do prirodzeného chaosu panujúceho v generačnej chudobe určitú štruktúru, pravidelnosť a pravidlá, a zároveň pri tom rešpektovať postoje a potreby rodín, vyžaduje hlbokú mieru porozumenia a mäkkej autority. Podľa toho i omamy vyberáme a posilňujeme ich v tom. No zvládanie neustálych zmien, výpadkov a náhradných termínov, chorôb v rodinách, riešenia ťažších problémov – to všetko zostáva konštantnou súčasťou práce omamy. Čím lepšie si dokáže omama s pomocou mentorky a supervízorky vybudovať svoju autoritu a mäkké zručnosti, tým lepšie to vie celé zorganizovať. 

Akú radu by ste dali niekomu, kto bude v budúcnosti riešiť podobný problém ako Vy?

To sa dá ťažko zhrnúť do jednej, dvoch viet. Ale hlavné rady asi sú: rešpektovať čo najviac ľudí v komunitách, dávať im čo najviac dôstojného prístupu, zapájať a posilňovať ich, zároveň mať však jasné pravidlá a ľudí, ktorí ich dokážu napĺňať. A dávať naozaj veľký, veľký, veľký dôraz na kvalitu. To znamená využívať najlepšie rady a mozgy zo Slovenska i zo sveta. V tejto práci je dôležité mať i zdravé a stabilné financovanie a nebyť odkázaný len na časovo ohraničené dotácie a granty. Za tým všetkým by sa mala skrývať dlhodobá vízia. My toto berieme ako poslanie do konca života.

Čo vnímate v oblasti zamestnanosti rómskych komunít za najväčší problém?

Joj, tam je veľa problémov. Začnime od predsudkov v spoločnosti. Prvý je, že ľuďom z rómskych komunít sa nechce pracovať. To nie je pravda. Oni majú veľa znevýhodnení z dôvodov prostredia, v ktorom vyrastali. Medzi najväčšie patrí nestabilné zázemie, slabá podpora od raného veku a na to nadväzujúce nízke vzdelanie. S takýmto kapitálom sa na trhu práce bojuje ťažko. Ľudia z týchto komunít však napriek tomu pracujú či prácu hľadajú. No darí sa im najčastejšie zháňať len nestabilné, krátkodobé brigády, obvykle slabo ohodnotené a navyše načierno. Sú však i zamestnávatelia, ktorí dávajú legálnu a dlhodobú prácu ľuďom z osád. Aj my v Ceste von sa chceme v tejto téme angažovať viac. Veríme, že ak pomôžeme lepšie pripraviť firmu na prijímanie ľudí z náročnejšieho socio-ekonomického zázemia a zároveň budeme na druhej strane aktívne pripravovať týchto potenciálnych zamestnancov na pracovné fungovanie, dlhodobá úspešnosť môže byť pre všetky strany omnoho vyššia a udržateľnejšia. Veľmi dôležité je však pomáhať riešiť i súvisiace sociálne problémy týchto ľudí, ktoré ich neustále sťahujú dole a spôsobujú i výpadky – napríklad zadlženie, exekúcie, rodinnú stabilitu, posilňovanie vzdelania... Dnes sa už na mnohé z týchto otázok zameriavame v našom programe Filip.

Je Vaše riešenie udržateľné?

Ak by sme tomu neverili, tak to nerobíme. Nás baví budovať len udržateľné riešenie. Nemá zmysel niečo projektovo robiť na 1-2 roky, a potom ľudí prepustiť. Takto sa, žiaľ, kvôli financovaniu robili mnohé intervencie, a preto bol ich efekt limitovaný. My sa snažíme mať portfólio našich zdrojov diverzifikované. Vďaka aktívnemu fundraisingu máme i veľa súkromných zdrojov, čo nám dáva stabilitu, udržateľnosť i priestor pre inovácie a experimenty. Snažíme sa spolupracovať a pomáhať, ak vieme, i iným organizáciám fungujúcim v marginalizovaných rómskych komunitách, lebo spolu dokážeme priniesť tú zmenu. Sám to nedokáže nikto.