Štart do života nemal ľahký.  Napriek tomu je to pohodový muž so zmyslom pre humor a bez štipky hviezdnej nadradenosti. Popredný rómsky herec František Balog, ktorý pôsobí v Košickom národnom divadle nám porozprával, ako vnímal svoj rómsky pôvod v detskom domove a ako sa cez diskrimináciu prenáša s humorom.

Ako by ste sa v krátkosti predstavili?

Volám sa František Balog, som Róm a pracujem ako herec v Košickom národnom divadle už pätnásť rokov. Okrem toho sa venujem vzdelávacím workshopom pre rómsku mládež alebo mládež zo sociálne slabších rodín. Žijem teda v umeleckej brandži čo ma nielen veľmi napĺňa, ale mi aj rozširuje obzory.

Odkiaľ pochádzate?

Z Prešova. Vyrastal som však dvadsaťpäť rokov v Šarišských Michaľanoch v detskom domove, potom som odišiel do Bratislavy a odtiaľ do Košíc.

Čo Vás ako dieťa inšpirovalo? Čím ste chceli byť?

Mňa najviac inšpirovala šéfka detského domova, ktorá bola umelecky zdatná a mala schopnosť motivovať deti. Aj vďaka nej som tam, kde som. Dokázala totiž urobiť zázrak. Zabezpečiť nám vzdelanie, správne nás motivovať, aby sme sa realizovali a jej vzťah k nám bol naozaj až materinský.

Kto je Vaším vzorom dnes?

Z hereckej brandže je môj vzor Róbert Roth, herec Národného divadla v Bratislave. Myslím si, že jeho herectvo je na úrovni malého génia. Páčil sa mi už od školských čias na VŠMU. Odvtedy si myslím, že Robo je taký šlabikár na herectvo.

Hovorili ste, že pochádzate z detského domova. Pociťovali ste tam diskrimináciu, alebo možno práve naopak?

Práveže ja som to nepocítil vôbec. Keď som tam vyrastal, ani som nevedel, že som Róm, pretože som sa nikdy k tej otázke nedostal, nikdy som sa nepýtal a nikto mi to nepovedal. Vyrastali sme tam rovnocenne a taký bol aj prístup vychovávateľov. Tým pádom moje spoznávanie rómstva začalo až keď som mal osemnásť rokov, keď som začal študovať na rómskom konzervatóriu.

Čo je podľa Vás Vaša najdôležitejšia rola?

Ja ju prežívam práve teraz. Som otec. Mám dvojročného syna, a to je rola, ktorá si vyžaduje obrovskú zodpovednosť. Zisťujem ako dieťa dokáže ovplyvniť človeka, teda mňa, ako sa pozerám na svet. Zrazu sú priority úplne iné. 

Ako ste sa dostali k tomu čo dnes robíte?

Čisto náhodne. Bol som vychovávaný skôr speváckou cestou, dvadsať rokov som bol u nás v detskom domove sólistom v súbore. Ten súbor bol známy, cestovali sme po celom Československu, takže som si myslel, že sa budem živiť spevom. Keď prišlo na lámanie chleba, zistil som, že spevom sa len tak uživiť nedá, tak som išiel študovať hotelovú akadémiu v Prešove. Stále som však veľa koncertoval a veľa sa chodilo spievať. Takže som mal aj plán B, no spev bol stále môj cieľ. Neskôr bola možnosť ísť študovať na konzervatórium v Košiciach, ale keďže vtedy neotvárali odbor moderný spev, tak mi poradili, aby som šiel študovať herectvo, vraj tam je spevu a tanca až až. A tak som sa začal venovať herectvu. Mal som skvelého pedagóga, ktorý  ma doslova nainfikoval hereckým umením a po pol roku som vedel, že toto je tá správna cesta.

Čo by ste chceli v tejto práci dosiahnuť?

Možno sa dostať k takej úlohe alebo textu, ktorý by obsiahol celú škálu môjho žitia, bytia, aby som v rámci toho ja sám zažil nejakú katarziu.

Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne alebo osobne čelili?

Najväčšia výzva bola určite keď som sa dozvedel, že budem otcom. Vtedy sa mi všetko menilo v hlave a nastavovali sa mi priority. Zároveň bolo pre mňa najväčšou výzvou, keď som sa dostal na VŠMU. Vnímal som to tak, že som sa dostal do veľkého sveta a bola to poriadna dávka zodpovednosti, lebo tam neberú ohľad na to či ste Róm, alebo nie ste. Ide o vaše kvality a čo ste ochotný urobiť, aby ste dosiahli nejaké ciele v rámci profesie.

Čo Vás mimo práce napĺňa?

Mojou psychohygienou mimo práce je stolárčina. S kolegom robíme kuchyne na mieru, nábytok na mieru, čiže je to odbočka od umeleckého sveta a je to pre mňa veľký relax. Robím niečo úplne iné a robím niečo manuálne, je to úplne iné rozmýšľanie.

Spomínali ste, že v detskom domove ste nevnímali, že ste Róm. Kedy ste začali vnímať svoju rómsku identitu?

Až v Košiciach na rómskom konzervatóriu. Keď som tam prišiel, tak tam bolo osemdesiat percent rómskych študentov. Teda obrovské množstvo. Všetci rozprávali plynule po rómsky, bolo tam veľa hudobníkov, zopár hercov a boli tam zaujímavé predmety. Povinná maturita z rómskeho jazyka, z rómskych dejín, z rómskych reálií, čiže som sa dostával aj do histórie Rómov a aj do nášho jazyka. Tým, že som mal spolužiakov Rómov, tak som tam začal otvárať tú skrinku svojho pravého ja, v ktorom bolo aj rómstvo.

Čo pre Vás znamená byť Rómom?

Výhodu. Výhodu v tom, že ak je človek rozumný, môže využiť možnosti, ktoré sú niekedy dané na striebornej tácke. Je dôležité, aby to každý Róm videl a zobral si ich. Akékoľvek projekty, príležitosti, čokoľvek, kde je možnosť sa realizovať alebo vzdelávať iné rómske talenty. Ako Róm mám výhodu v tom, že to môžem všetko odovzdávať na základe rôznych projektov, lebo tam je tá čierna diera, ktorú treba využiť a použiť na správne veci.

Myslíte si, že v herectve a Vašom umení sa nejako prejavuje Vaša „inakosť“?

Určite áno. Robím pätnásť rokov v Košickom národnom divadle, kde sú všetci nerómovia. Pracujem v majoritnom štátnom divadle, takže tam je to jasné. Všetci to aj dávajú najavo, ale všetko je to v rámci humoru. Mám nad tým obrovský nadhľad a robím si z toho skôr srandu. Je to vidieť aj na javisku, je to cítiť,  keď sa rozprávame s kolegami. Mám výhodu, že som tam jediný Róm a tým pádom si ma diváci pamätajú... (smiech).

Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?

Každá minca má dve strany. Je cítiť, že sú Rómovia, ktorí sa integrovali, ktorí sa vzdelávajú, pracujú s majoritou alebo majorita s nimi, niečo vykazujú a dokazujú. Potom je tá druhá strana. To sú Rómovia, ktorí nechcú alebo nemajú umožnené, alebo ich rodina nepustí. Myslím si, že podobné je to aj na nerómskej strane. Aj medzi nerómami žijú ľudia v chudobe, nemajú možnosť sa vzdelávať, lebo ich rodičia napríklad drogujú alebo nemajú peniaze na to, aby sa ich dieťa mohlo realizovať v živote... Tam je však nevýhoda v tom, že Róm je Róm. Majorita vďaka tomu, že niektoré médiá „propagujú“ viac práve tú negatívnu stránku Rómov, strká všetkých Rómov do jedného vreca. Je teda na nás, na tých, ktorí sme sa dokázali integrovať, aby sme ich mienku trošku upravili.

Čo je podľa Vás najväčšou výzvou, pred ktorou rómske komunity stoja?

Aby mali Rómovia bývanie, aby to neboli čierne stavby, ale aby to bolo pozemkovo vysporiadané. A samozrejme komunikácia, komunikácia s obcami a mestami, aby prichádzali na riešenia integrácie. Myslím, že to je najväčšia výzva pre Rómov, ale aj nerómov, aby sa naučili spoločne žiť.

Čo sa podľa Vás môže majorita od Rómov naučiť?

Ak budem prvoplánový, tak napríklad jazyk. Môže sa naučiť to, čo Rómovia ponúkajú, a to je tá kultúra. V oblasti kováčstva, hudby, spevu, tanca, lebo je to špecifické, je to iný temperament, je to iná energia a je to veľmi zaujímavé. Aj história Rómov je úchvatná. Sú ľudia medzi majoritou, ktorí sa veľmi zaujímajú o život Rómov, o ich históriu, dokonca možno niekedy ovládajú jazyk aj lepšie, ako samotní Rómovia. Je sa čo od Rómov učiť a ja to vidím aj vo svojej práci a hereckom umení.

Vnímali ste niekedy neprijatie alebo diskrimináciu pre svoj pôvod?

Áno. Dokonca sa to stalo keď som išiel do roboty, do divadla na predstavenie. Pred divadlom stáli dvaja policajti, ktorí videli, že idem do vnútra služobným vchodom. Zastavili ma, že kam idem. Chceli odo mňa občiansky preukaz, pýtali sa ma či som herec, čo hrám a až potom ma pustili ďalej. Keď som to potom povedal v šatni kolegom, tak sme sa na tom strašne rehotali, ale zároveň to bolo smutné, že niečo také vôbec vznikne.

Takže humor Vám pomáha vyrovnať sa s diskrimináciou?

Áno. Najlepším liekom na čokoľvek je mať ten humor. To je obklad na všetky rany.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti?

Mať u nás v Košiciach  dom, inštitúciu, ktorá by mala medzinárodný charakter v rámci integrácie Rómov do majority. To znamená, že bude produkovať skvelých talentovaných Rómov, vzdelávacie projekty, aj medzinárodné. Aby sa nadviazala spolupráca medzi rómskymi a nerómskymi umelcami, ktorí spolu navzájom dokážu komunikovať a produkovať úžasné veci.

Myslíte si, že sa Slovensko dostane do bodu, kedy tu vôbec nebude diskriminácia?

Ja si myslím, že to nie je reálne. Už odpradávna sa história stále opakuje. Vždy bola nejaká diskriminácia, vždy tam bol boj, či už to bolo o tom, kto je bohatý a kto chudobný alebo ty si tmavý, ty si biely… Takže diskriminácia je súčasť našej planéty, našej histórie. Teraz je to na nás, nakoľko s ňou dokážeme zabojovať. Neviem, či existuje riešenie stereo typizácie na Slovensku. Možno trpezlivosť, možno tolerancia, ale samozrejme, vzájomná. Nielen, že majorita nás má tolerovať, ale aj my ich. To musí byť z oboch strán. Ak je to len z jednej strany, tak sa to vždy pokazí. Je to veľmi ťažká a komplikovaná cesta, pretože história nás prenasleduje. Je vidieť ako sa všetko opakuje. Bohužiaľ, aj vojny a je len na nás, či sme schopní to potlačiť.

Myslíte si, že vzdelanie na oboch stranách by mohlo zlepšiť túto situáciu?

Ja si myslím, že áno. Vzdelanie je základom dobrých vzťahov. Vzdelanie nám ukazuje o človeku nakoľko je schopný riešiť konfliktné situácie. Na základe konfliktu človeka v tých najhorších situáciách sa ukazuje, aký naozaj je, ako dokáže riešiť problém. Vzdelaný človek konflikty rieši slovom, ktoré je inteligentné a kultivované. Nevzdelaný človek rieši konflikty agresiou a nenávisťou. 

Čo vás motivuje?

Manželka  a môj syn. Ja som herec, takže mám rád, keď je človek za niečo pochválený. To potrebuje asi každý človek, aby bol aspoň trošku pochválený - vo všetkej skromnosti. Čiže okrem mojej rodiny ma motivuje aj jednoduchý a obyčajný potlesk. 

Fotogaléria