Skvelá a autentická speváčka, ktorá precestovala svet, nám ukázala svoj pohľad na život a na rómske otázky. Originálne, zaujímavé a pokrokové – aj tak sa dajú nazvať myšlienky ženy, ktorá miluje svoje rómstvo, no zároveň ho nerieši.

Ako by ste sa v krátkosti pár vetami predstavili?
Moje umelecké meno je Gitana – zvolila som si ho, pretože som ním chcela vyjadriť svoju identitu a zároveň podčiarknuť štýl, ktorým sa bude uberať moja hudba. Jednoducho – plným srdcom mama, speváčka a Rómka.

Čo vlastne znamená Gitana?
Rómka po španielsky.

Odkiaľ pochádzate?
Narodila som sa v Bratislave. Časť mojej rodiny je z juhu, z Nových Zámkov, ale ja som čistokrvná Bratislavčanka.

Čo Vás ako dieťa inšpirovalo? Čím ste chceli byť?
Moja babka z otcovej strany si veľmi priala, aby som bola letuška. Mala aj taký plagát s letuškami a ja som naň ako malá pozerala a hovorila si, že letuška... to asi nedám. Ani tie lodičkové čiapky mi neboli sympatické. Už vtedy som chcela byť lekárkou, no neskôr to padlo, pretože som mala veľmi blízko k hudbe. Všetci boli nadaní muzikanti. Už v šiestich rokoch som bez problémov vystupovala. Bolo to vo mne.

Kto bol Vaším vzorom?
Veľmi ma inšpiroval môj dedo, ktorý bol zakladateľom organizácie BUTIKER. Združovali sa v nej rómske talenty a zároveň podporovali mladých Rómov, aby si našli prácu. Bol to veľmi korektný človek. Musel pracovať transparentne, lebo bol pod drobnohľadom rôznych inštitúcií. V tom ako sa správal k ľuďom, aký rešpekt mal na rôznych úrovniach od politikov cez lekárov až po umelcov, ma inšpiroval. Ukazoval ako sa dá žiť krásne a eticky. Hudobne ma ovplyvnili aj klasické vzory, no najviac som počúvala pop a RnB soul. Obľubovala som Barbaru Streisand. U nás bolo bežné cez víkend pozerať všetky diely Funny Girl. A potom prišli Celine Dion, Whitney Houston...

Kto je Vaším vzorom dnes?
Tieto divy zostali – ich umenie je nesmrteľné. Zaujímajú ma ľudia, ktorí sú inšpiratívni, no nevyžadujú, aby sme ich obdivovali. Jedna taká inšpiratívna osoba je aj u mňa doma – môj partner Eduard Čonka.

Ako vyrastajú rómske dievčatá / chlapci? Je v ich výchove nejaký rozdiel?
V minulosti určite nejaké boli... Ja som napríklad chcela hrať na husliach, ale v našej rodine boli huslisti len chlapci – primáši. Môj brat mal hrať na husliach, no nemal k tomu vzťah. Tie husle v jeho rukách doslova plakali. Ja som podľa predstavy otca mala hrať na klavíri. Z toho, že by som mala byť speváčkou nadšený nebol. Vtedy sa ešte verilo, že žena má byť doma a starať sa o rodinu. A tak mi husle neumožnili. Otec mal predstavu, že speváčky sú „ľahké ženy“. No neskôr, keď videl moje výsledky, uznal ma.

Ako ste sa teda dostali k tomu, čo robíte?
Otec hrával v kapele a cvičili u mojej babky. Tak veľmi som chcela spievať, že som vždy niečo vymyslela, aby speváčka musela prestať a dala mikrofón mne. A už som spievala!

Potom prišlo konzervatórium?
Nie, len hudobná škola. Chcela som ísť na konzervatórium, ale na herectvo. Vtedy to bolo ťažké, samá protekcia. Išla som teda na hotelovú akadémiu. Hudobné štúdium tým skončilo. Po škole som pôsobila ako speváčka v zahraničí a neskôr som mala aj vlastnú kapelu.

Čo je podľa Vás Vaša najdôležitejšia rola?
Byť mamou – to je tá najkrajšia rola v živote.

Čo by ste chceli vo svojej práci dosiahnuť?
Želala by som si zmeniť tzv. mindset v hudbe. Zdá sa mi, že dnes má priemernosť väčšiu hodnotu než kvalita. Kedysi priemerní ľudia nemali toľko priestoru.

Čo bola Vaša najväčšia výzva?
„Prepásnutá“ ponuka v Nemecku. Po vystúpení za mnou prišiel majiteľ agentúry, že mi dajú tím, budem nahrávať v Amerike... Mala som však 22 a túžila som ísť do Španielska – mala som tam angažmán. A tak som túto príležitosť odmietla. Ale keby som ju prijala, možno by som dnes nemala to najdrahšie – môjho syna.

Čo pre Vás znamená byť Rómkou?
V rómštine Róm znamená „človek“. Pýtať sa, čo znamená byť Rómom je ako opýtať sa, čo znamená byť človekom. Pre mňa to nie je nič zvláštne, tak som sa narodila. Viem však čo by to mohlo znamenať pre ostatných – vnímať človeka bez predsudkov. Vnímať inakosť ako hodnotu. Majorita nastavila obraz, že Róm = chudoba, neprispôsobilosť, krádeže... S ničím z toho sa nestotožňujem. Moje rómstvo je pre mňa o duši, láske a rodine, nie o stereotypoch.

Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?
Ako odraz chudoby a rozdielov v celej krajine. Inde sú chudobní ľudia aj bez ohľadu na pôvod. U nás sú to Rómovia, ktorí žijú v bublinách. A tá situácia sa zmení len vtedy, keď ju majorita bude chcieť zmeniť.

Čo je najväčšou výzvou pre rómske komunity?
Ukázať jednotu. Hovoriť jedným hlasom. Nemôže jedna obec žiadať prácu a druhá vyššie dávky. Musíme vedieť čo chceme a povedať to spoločne. Za posledných pätnásť rokov vidím veľký pokrok. Rómovia si hľadajú prácu, kupujú si domy. To treba vidieť a hovoriť o tom.

Čo sa môže majorita od Rómov naučiť?
Náš národ nikdy nebojoval o územie, nám patrí celý svet. Žite s nami, naučte sa to.

Vnímali ste alebo vnímate diskrimináciu?
Keď je človek šťastný a darí sa mu, nevníma to. Ale diskriminácia tu je. Ľudia po rokoch povedia: „Mne vôbec nevadí, že si Rómka.“ A to zabolí.

A výhody?
Rómstvo mi dalo slobodu nepripútavať sa k materiálnym veciam. Zdravie, rodina, úcta, to je dôležité. Emócie si nesiem celý život.

Veríte, že na Slovensku raz diskriminácia zmizne?
Nie. Slovenský národ je mladý a ešte sa nenaučil prijať inakosť. Zmení sa to až vtedy, keď sa tu premieša obyvateľstvo aj z iných krajín.

Pomohla by integrácia rómskych detí?
Určite áno. Treba začať od detí, tie nemajú predsudky. Tie ich učíme my, rodičia. A učíme ich buď k rešpektu alebo k strachu z inakosti.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti?
Zachrániť svet a všetkých Rómov! (smiech) Nie, venovať sa hudbe, užívať si krásy sveta a zostať šťastná.

Fotogaléria