„Netúžim byť zvýhodnená, ale ani nezvýhodnená len kvôli tomu, že som Rómka.“

Jana Pierová je učiteľka na základnej škole v Podsadku, kde sa venuje primárne žiačkam a žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Je tiež mentorkou a externe učí literárno-dramatický odbor na základnej umeleckej škole.

Ako by ste sa predstavili?

Volám sa Jana Pierová a bývam v Haligovciach, v okrese Stará Ľubovňa. Som vydatá, mám dvoch dospelých synov. Pracujem ako učiteľka na základnej škole v Podsadku, kde učím žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v špeciálnej triede. Externe učím na základnej umeleckej škole literárno-dramatický odbor. Cez organizáciu Divé Maky mentorujem dve študentky konzervatória, ktoré žijú v osade v Podsadku. Mojou prvoradou rolou v živote je byť matkou a manželkou, byť tu stále pre moju rodinu.

Čo Vás ako dieťa inšpirovalo? Čím ste chceli byť?

Som jedináčik. Moja mama bola od mlada chorľavá, často bola v nemocnici a ja som bývala doma len s otcom. Preto som si ako dieťa povedala, že keď vyrastiem, budem lekárka alebo zdravotná sestra. Chcela som byť schopná pomôcť svojím rodičom, keď raz budú starí. Mama ma však nechcela pustiť študovať do Popradu na strednú zdravotnícku školu. Nevedela si ani len predstaviť, že by som bola na internáte. Veľmi sa o mňa bála.  

Preto som nastúpila na gymnázium v Spišskej Starej Vsi a v maturitnom ročníku som sa rozhodovala medzi lekárskou a pedagogickou fakultou. Vedela som si predstaviť byť aj učiteľkou, deti som mala veľmi rada. Už od mala som rada bavila mladších bratrancov a sesternice – občas museli znášať, aj to keď som ich občas nútila kresliť, učiť sa a písať číslice a písmenka.

Kto bol Vaším vzorom, keď ste boli dieťa? Koho by ste si vybrali dnes za svoj vzor, keby ste boli dieťa?

Nemala som veľký vzor, napríklad nejakého superhrdinu. To mávajú deti dnes. Pamätám si, že som sa veľmi chcela podobať filmovej postave, Anne zo Zeleného domu. S mamou sme ten seriál často sledovali. Hovorievala mi, že aj ja som taká zasnená, ako Anna. Vždy som vymýšľala a snívala. Doma som si dokonca česala vlasy ako ona. Najviac sa mi páčilo, že sme mali rovnaké osudy. Aj ja som adoptovaná a musela som kvôli tomu čeliť výsmechu mojich spolužiakov. Rozhodla som sa, že aj ja musím byť taká odvážna a ísť za svojim cieľom, presne ako Anna. No a dnes som učiteľkou– ako bola ona.

Keby som si mala vybrať detský vzor dnes, asi by som nevedela. Možno včielku Máju. Páčila sa mi kvôli jej túžbe pre dobrodružstvo, húževnatosti a zmyslu pre pravé priateľstvo. 

Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká. Vnímali ste to aj Vy osobne v škole?

S týmto tvrdením súhlasím, ale netýka sa len rómstva. Záleží najmä na tom, v akom prostredí dieťa vyrastá a aké má vytvorené podmienky na správny štart. Ja som vyrastala v rodine, ktorá žila úplne integrovane s majoritou, problém so štartovacou čiarou som nemala. Samozrejme, deti vedia byť v každej dobe kruté. Občas som si vypočula v škole od spolužiakov nadávku „Cigánka“, alebo „domováčka“. Dnes si ako matka uvedomujem, že moji rodičia boli jednoduchí ľudia, ale vždy vedeli správne zareagovať. Nikdy mi neklamali, ani sa ma nesnažili presviedčať o niečom, čo by mi mohlo neskôr ublížiť. Vždy mi všetko povedali na rovinu. Povedali mi: „Si Rómka, my sme Rómovia a na tom nič nezmeníš.“  

Otec mi asi v treťom ročníku na základnej škole oznámil, že som adoptovaná. Dnes sa čudujem, ako normálne som to vtedy prijala. Osobne by som asi mala veľký problém niečo také oznámiť môjmu dieťaťu, ak by som bola v takej situácii, v akej bol vtedy on. V škole som sa vždy snažila byť aspoň tak dobrá, ako boli moje spolužiačky. Rodičia mi stále prízvukovali, že keď som pre majoritu iná, treba to vedieť prijať a dokázať, že mi to nemôže zabrániť plniť si svoje sny.

Ako vyrastajú rómske dievčatá/rómski chlapci? Je v ich výchove nejaký rozdiel?

V mnohých štúdiách sa môžeme dočítať, že v rómskych rodinách sa vo všeobecnosti viedla rozdielna výchova u chlapcov a dievčat. Dievčatá boli často vedené k prácam v domácnosti a chlapci mali väčšie možnosti vybrať si, ako budú žiť. No v dnešných rómskych rodinách to už úplne neplatí. Dievčatá môžu študovať, vydávajú sa v oveľa vyššom veku. Ten zastaralý spôsob výchovy ešte pretrváva prevažne v rodinách žijúcich na okraji našej  spoločnosti.

Ako učiteľka žiakov z marginalizovanej rómskej komunity to zažívam často. Stáva sa, že niektoré žiačky neprídu do školy, lebo sa musia starať o mladších súrodencov, keďže mama musela ísť k lekárovi s ďalším súrodencom. Synov ospravedlňujú najmä v zimnom období, keď treba pomáhať zaobstarať drevo.

Ak mám hovoriť sama za seba, moji rodičia mi stále prízvukovali, že najprv je vzdelanie a až potom radovánky. Otec mi vravieval: „Si dievča. Byť pekná nestačí. Musíš byť múdra, inteligentná, vzdelaná a byť dobrým človekom, inak nikdy nezískaš v tejto spoločnosti rešpekt“.

Kto je Vaším vzorom dnes?

Pre mňa osobne sú vzorom moji rodičia. Vždy boli húževnatí a pracovití. Mamka bola majsterka výroby podniku Obnova-vkus. Bola skoro stále v práci, často som preto bývala doma sama. Otec chodil na pridruženú výrobu. Takpovediac som patrila do ,,kľúčikovej“ generácie. Preto som sa na mamku občas aj hnevala. Dnes idem v jej šľapajach. Som pracovne zaneprázdnená a naplnenie cítim práve v dobrej vykonanej práci.

Ako ste sa dostali k tomu, čo dnes robíte? Čo by ste chceli v tejto práci dosiahnuť?

Robím to, čo som vyštudovala, čo má najviac baví a napĺňa. Vychovať zo žiakov slušných, vzdelaných a úspešných ľudí. Samozrejme, nie každý žiak má rovnaké ekonomické možnosti a kognitívne schopnosti pre štúdium. Budem vďačná za každého, ktorý raz bude rodič a bude si vedomý toho, že vzdelanie je tou pravou cestou k dosiahnutiu lepšieho života.

Ako mentorke sa mi podarilo pomôcť dvom dievčatám začať študovať na strednej škole. Dnes už tretí rok študujú na konzervatóriu a uvažujú aj o vysokej škole. Verím, že takýchto žiakov bude stále viac a viac. V profesionálnej rovine je mojím veľkým vzorom Janette Maziniová Motlová.

Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne, alebo osobne, čelili?

Pre mňa bolo najväčšou výzvou začať učiť žiakov z marginalizovaných rómskych komunít literárno-dramatický odbor na ZUŠ Jána Melkoviča v Starej Ľubovni. Obávala som sa, ako sa budú žiaci stavať k povinnostiam mimo vyučovania, vo svojom voľnom čase. Ani dnes, o štyri roky neskôr neľutujem, že som túto ponuku prijala, pretože  šancu dostali žiaci práve vďaka tomu, že si vedenie ZUŠ všimlo ich divadelný potenciál. Pred piatimi rokmi som začala viesť divadelný krúžok ArtRoma na našej základnej škole v Podsadku. Zúčastnili sme sa rôznych vystúpení a cez umenie sme začali búrať predsudky v našom kraji. Naši žiaci už zažili úspech, mali šancu spoznať nové mestá a nových ľudí, chcú odísť a študovať vo veľkých mestách. Najviac ma teší, že to chcú aj  ich rodičia.   

zdroj: Jana Pierová

Čo Vás, mimo práce, osobne napĺňa?

Samozrejme, v prvom rade je to čas s mojou rodinou. Keď som sama a mám čas, rada tvorím didaktické pomôcky, vymýšľam didaktické hry, píšem rozprávky, básne, nové divadelné scenáre.

Čo pre Vás znamená byť Rómkou? Kedy ste začali vnímať svoju rómsku identitu?

Svoju rómsku identitu som si začala uvedomovať už na prvom stupni základnej školy. Byť Rómkou pre mňa znamená byť človekom, tak ako hocikto iný. Žijem tak, ako ma k tomu viedli moji rodičia, snažím sa žiť poctivým životom. Netúžim byť zvýhodnená, ale ani znevýhodnená len kvôli tomu, že som Rómka. Od majority chcem dostávať rovnaký prístup, dostávať rovnaké šance, a zároveň si chcem na rovnakej úrovni plniť svoje povinnosti tak, ako ostatní obyvatelia tejto spoločnosti.  

Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?

Rómske komunity na Slovensku sa stretávajú s rôznymi výzvami a problémami, ktoré môžu ovplyvniť ich každodenné životy. Niektorí Rómovia čelia diskriminácii a predsudkom, čo môže ovplyvniť ich prístup k vzdelaniu, zamestnaniu a zdravotnej starostlivosti. Okrem toho mnohí žijú v chudobe a v nekvalitných životných podmienkach, s čím sa stretávame aj na našej škole.

Čo je podľa Vás najväčšou výzvou, pred ktorou rómske komunity stoja?

Jednou z hlavných výziev, ktorým rómske komunity čelia, je boj s veľkými stereotypmi a predsudkami. Tieto predsudky môžu viesť k diskriminácii v rôznych oblastiach života, ako je vzdelanie, zamestnanie a zdravotná starostlivosť. Vytvárajú ľuďom z rómskych komunít prekážky. Riešenie si vyžaduje nielen legislatívne kroky na ochranu pred diskrimináciou, ale aj vzdelávacie a osvetové programy na zmenu postoja celej spoločnosti. Dôležité je podporovať inkluzívne prostredie, kde sa odstránia predsudky a umožní sa rómskym jednotlivcom plne a rovnocenne sa zapojiť do spoločnosti.

Čo sa podľa Vás môže majorita od Rómov naučiť?

Rómske komunity vedia veľa naučiť a byť prínosom pre spoločnosť. Jedným z hlavných prínosov môže byť dôraz na rodinné hodnoty a komunitnú súdržnosť. Rómovia kladú veľký dôraz na vzájomnú pomoc a posilňovanie rodinných väzieb.

Okrem toho by majorita mohla oceniť kultúrnu rozmanitosť rómskych komunít. Rómovia majú vlastnú bohatú kultúru, hudbu, tanec a tradície, ktoré môžu prispieť k pestrejšiemu a zaujímavejšiemu spoločenskému životu.

Výmena skúseností a otvorený dialóg môže poskytnúť príležitosť na odstránenie stereotypov a predsudkov, čím by sa vytvorilo inkluzívnejšie prostredie pre celú spoločnosť.

Vnímali ste niekedy neprijatie, alebo diskrimináciu kvôli svojmu pôvodu? Vnímali ste niekedy, naopak, svoje rómstvo ako výhodu?

Áno. Ako dieťa som občas zažívala nadávky a hanlivé pokriky detí „Cigánka“. Pani učiteľka to nikdy nenechala tak a na nejaký čas bolo zase všetko v poriadku. Na druhom stupni si už žiaci zvykli a dokonca som bola v triede obľúbená. No asi také najväčšie neprijatie som pocítila v mojom prvom zamestnaní. Starší kolega odmietol používať spoločný príbor zamestnancov pri obede, pretože on po „Cigánke“ jesť nebude. V ďalšom zamestnaní som sa stretla s divným názorom, že pre mňa bolo ľahké získať vzdelanie, lebo Rómovia majú údajne právo vyštudovať len na 60%. Tomu nerozumiem dodnes. No zrejme byť Rómom je podľa niektorých diagnózou, ktorá nám umožňuje mať rôzne výhody. Práve tieto predsudky by sa mali zo spoločnosti odstrániť, keďže sú nie len hanlivé, ale vedia človeku hlboko ublížiť.

Najmä pri práci s mojimi žiakmi vnímam svoju výhodu rozumieť im, dokázať citlivo vnímať ich rodinné problémy. Navyše mi ich rodičia viac dôverujú, keďže ma berú ako „svoju“.

Čo Vám pomohlo ísť ďalej aj napriek neprijatiu? Čo Vám pomáha vyrovnať sa s diskrimináciou časti spoločnosti voči Rómom?

Viera vo vlastné sily, vedomosti a túžba plniť si svoj cieľ. Napokon, aj túžba byť vzorom pre moje deti, aby pochopili, že byť Rómom neznamená stáť v úzadí a cítiť sa preto menejcenne. Samozrejme mi veľmi pomáha aj priateľstvo s ľuďmi z majority, ktorí ma podporujú, rešpektujú a berú ma takú, aká som.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti?

Naďalej tu byť pre moju rodinu a pokračovať v tom, čo ako učiteľka robím a zároveň pracovať na rozšírení kvalít môjho divadelného súboru, zapájať sa do rôznych divadelných festivalov, a ešte si konečne nájsť čas na vydanie knihy rómskych rozprávok s metodickou brožúrou, ktorej obsahom budú scenáre mojich rozprávok. Tieto scenáre pomôžu ľudom pracujúcim s rómskymi deťmi. Môže to byť vhodná pomôcka na hodinách čítania s využitím dramatiky.


 

Rozhovor viedla a pripravila Kristína Šlonerová.