„Bolo by skvelé, ak by sme videli v médiách a na iných komunikačných kanáloch viac Rómok a Rómov. Nemusia to byť lekári, alebo známe osobnosti. Stačí, ak sú to ľudia, ktorí sa dostali z generačnej chudoby a vedia svojimi príkladmi a príbehmi inšpirovať komunity.“ 
 

Ladislav Babuščák je projektový manažér pracujúci na projekte Ľudia a hrady pod záštitou Ministerstva kultúry SR. V minulosti bol terénnym sociálnym pracovníkom a venoval sa práci s Rómkami a Rómami.  
 

Kto ste, odkiaľ pochádzate a čo je Vaša práca?  

Pôsobím na Mestskom úrade vo Veľkom Šariši, ale pracujem aj na Ministerstve kultúry SR. Na projekte Ľudia a hrady som projektovým manažérom a mám na starosti 12 hradov.  

Najbližší mi je hrad Šariš, ktorý síce nemám na starosti, no jeho záchrane sa venujem už od roku 2000. Je to kus môjho života a myslím, že aj čas ukázal, ako sa z ruiny stala turistami obľúbená destinácia.  

Už mám svoje roky a moje pracovné zaradenie je zložité. Trikrát za život som zmenil profesiu, prácu ako takú viackrát. Mám rád zmenu a nebojím sa jej. Vzhľadom na moje stredoškolské vzdelanie som pracoval vo firmách a výskumných ústavoch zaoberajúcich sa elektrotechnikou. 

Po revolúcii v novembri 1989 som sa snažil uživiť rodinu, dve malé deti a manželku. Viac ako desať rokov som sa venoval obchodu. No a keď som bol pred dvadsiatimi rokmi štyri mesiace nezamestnaný, dostalo ma to ku komunitnej nadácii, kde som začal spolupracovať na rôznych projektoch. 

Venoval som sa terénnej sociálnej práci. Neskôr, po založení Asociácie terénnych sociálnych pracovníkov, som sa spolupodieľal na vedení projektov a práci na grantoch. Postupne sa to celé posúvalo a ja som si dorobil vyššie vzdelanie v oblasti sociálnej práce. Tomu som sa venoval do roku 2014 a prešiel som si rôznymi funkciami. Neskôr som sa stal riaditeľom úradu práce v Prešove, pracoval som aj pre zastúpenie Európskej komisie na Slovensku. Časom som sa však dostal k hradov a od roku 2014 sa venujem záchrane národných kultúrnych pamiatok.  

V živote by mi nenapadlo, že práve toto bude moja práca. Som organizačný typ, tento štýl práce mi veľmi vyhovuje, môžem pracovať a tvoriť. S vekom prišla aj istota, že som na správnom mieste – viem si veci zariadiť, naplánovať a zorganizovať činnosti. 
 

Kto Vás v živote najviac inšpiroval? 

Inšpiráciou mi bol otec, najmä ako dieťaťu. No a okrem neho aj rôzni iní ľudia. Keďže rád lyžujem, často to boli aj úspešní športovci. 

Veľkou inšpiráciou mi bol aj rodinný známy, kňaz. Bol taký “polyhistor”, zaujímal sa o všetko, od histórie po astronómiu. Často a veľmi rád som s ním debatoval, práve on ma priviedol aj k hradom. Venoval sa práve aj záchrane hradu Šariš, čo sa na mňa celkom nalepilo.  
 

Čo bola Vaša najväčšia výzva?  

Neznášam slovo výzva. 

Ak človek hovorí, že zobral prácu alebo funkciu lebo je to výzva, tak to znamená, že tomu nerozumie. Pre mňa je podstatné skôr slovo vízia. V každom zamestnaní som začínal zdola, vždy som sa snažil urobiť niečo, čo malo zmysel, niečo, čo ma posunulo ďalej. Vedel som sa vždy vypracovať, bol som aktívny a vedel som, čo od života chcem. Keď človek vie, čo robí, , prečo to robí a čo chce dosiahnuť, tak to aj dosiahne.  

Po rokoch som pochopil, že človek by mal mať v živote dve veci – prísť na to, prečo sa narodil a nájsť si prácu, pre ktorú sa narodil. Teda nájsť miesto, kde by mohol byť najlepší. Druhá vec je nájsť človeka, s ktorým Vám bude dobre a budete s ním môcť žiť.  

Jedna polovica života je pracovná a druhá súkromná, mali by byť vyvážené.  
 

Ako vnímate rómske komunity na Slovensku?  

Rómskym komunitám sa venujem od roku 2003. Pracoval som ako terénny sociálny pracovník a priamo som chodil do komunít. Ako koordinátor som chodil do viacerých osídlení, kde som trávil veľa času. Videl som postavenie ľudí, ako žijú a akí sú. Komunikoval som s nimi, do hĺbky vnímal ich životy, rozprával sa a trávil s nimi čas.   

Sú to práve Rómovia, ktorí  pracujú na obnove národných kultúrnych pamiatok. Je to práca, kde ukazujú svoje zručnosti a schopnosti. Jednak pomáhajú so záchranou národných kultúrnych pamiatok a zároveň pracujú na sebe a rozvíjajú svoj potenciál. Takto sa postupne učia a neskôr sa vedia ľahšie zamestnať aj na iných miestach.

Ako vnímate súčasnú situáciu rómskych komunít na Slovensku?  

Rómske komunity sa za tých 20 rokov, čo s nimi pracujem, neuveriteľne posunuli. Zamestnanie je problém, ale v dnešnej dobe je veľmi veľa príležitostí. V minulosti to také jednoduché nebolo. Dávnejšie, keď som prišiel do osídlenia, tak málokto mal auto. Dnes ich je v osídleniach omnoho viac. Auto pre Róma znamená obrovský posun - vie sa dostať k lekárovi, do mesta, kúpiť potraviny, je to znak gramotnosti.  

Rómovia sú častokrát šikovnejší ako majorita. Síce vzdelanie zaostáva, ale šikovní ľudia vedia byť samostatní a vedia dokázať viac. Je v tom sloboda a voľnosť.  

Prekáža mi, že Rómov vyčleňujeme. Sú rovnakí ľudia ako ostatní, teda majú mať aj rovnaké práva a byť rovnocenní.  

Sami Rómovia majú snahu byť čoraz viac samostatní a aj sa im to darí. Je to obrovská vec. Je však potrebné, aby im majorita stále dávala pomocnú ruku. Viete, darmo budeme pomáhať Rómom, keď im nebudeme pomáhať poriadne. Treba im dať príležitosti, inšpiráciu, možnosti a ambície, aby vedeli byť samostatnými a tým vieme pomôcť aj vystúpeniu z generačnej chudoby.   

Bolo by skvelé, ak by sme vídali v médiách a na iných komunikačných kanáloch viac Rómok a Rómov. Nemusia to byť lekári alebo známe osobnosti - stačí, ak sú to ľudia, ktorí sa dostali z generačnej chudoby a vedia svojim príbehom inšpirovať komunity. Nech sú to ľudia, ktorí si vedia pomôcť, postaviť dom, nájsť si zamestnanie a byť sami sebou.  
 

Čo sú podľa Vás najväčšie výzvy, ktorým rómske komunity čelia?  

V prvom rade je potrebné uvedomiť si, že Rómovia majú inú štartovaciu čiaru ako majorita. Majorita by im mala pomôcť, lebo práve tento rozdiel je ich najväčším hendikepom.  

Veľkým problémom je aj segregácia. Darmo máme škôlky a školy, ktoré sú v praxi výhradne pre rómske deti, najviac by sme vedeli dosiahnuť integráciou. Keď detí vyčleňujeme, situáciu výrazne zhoršujeme.  

Mám pocit, že inde vo svete to tak nie je. Viete, keď ide napríklad Róm do Anglicka, necíti sa tam ako Róm, cíti sa tam ako človek a to je spôsobené práve vyspelosťou spoločnosti. Tam je ľuďom jedno, kto je Róm, berú ich ako občanov. Na Slovensku sa stretávame s veľkým rasizmom a ten vyplýva zo strachu. Všetko je to z nepoznania. Väčšina populácie na Slovensku Rómov ani nepozná, čím vznikajú a utvrdzujú sa predsudky, teda odpor voči ľuďom, ktorí sú iní, ako som ja. Tá inakosť sa u väčšiny ľudí prekrýva s rasizmom. Majorita často vidí len to negatívne, takmer nikto však nevidí, že napríklad šesťdesiat percent rómskej populácie žije integrovane. Všetci vidia len to, čo sami vnímajú negatívne, no nemajú snahu snažiť sa spoznať komunity.  

Majorita sa často bojí toho, aké sú životy Rómov a nebojí sa o životy Rómov. To treba zmeniť. 
 

Čo sa môže majorita od Rómov žijúcich na Slovensku naučiť?  

Začal by som asi tým, že Rómovia sa často učia. Ich celý život je o učení. Žiadna iná komunita nie je tak prispôsobivá, ako Rómovia na Slovensku. V takých životných podmienkach je obdivuhodné, akí sú prispôsobiví, nevzdávajú sa. To si musí majorita uvedomiť.  

V minulosti som bol v projekte Mosty z chudoby, kde zaznela veľmi dôležitá myšlienka. Chudobný človek sa pýta koľko je jedla, stredná vrstva sa pýta, aké to jedlo je a bohatý sa pýta, aký som mal z toho jedla zážitok. 

Ak máte málo peňazí, musíte sa sústrediť na to, aby ste prežili. Je vám jedno, aké to jedlo je, alebo či bol zážitok zjesť ho. Majorita sa do tohto nevie vžiť a s tým súvisia predsudky, podľa ktorých Rómovia nešetria a míňajú. Ale ako majú šeriť, keď častokrát nemajú z čoho?  

Keď sú nezamestnaní, dajú v prvom rade jesť deťom. Iné ich ani netrápi. Keď nemajú peniaze na jedlo, už vonkoncom nemajú ani na kvalitné suroviny, či iné veci. Rómovia sa dožívajú v priemere o 10 rokov menej než majorita a to treba zmeniť.  

Inšpiráciou pre majoritu môže byť prístup Rómov k životu – netreba sa toľko stresovať a treba sa tešiť z maličkostí, žiť pre moment. Rómovia žijú pre moment, nemajú potrebu príliš sa fixovať na budúcnosť, užívajú si maličkosti prítomnosti.  
 

Čo je Vaším životným mottom?  

To je náročné. Ja sa riadim svojou prirodzenou náturou - akí sú ľudia ku mne, taký som ja k ním. Dvakrát.
 

Aké sú Vaše plány do budúcna?  

Ukončiť čo mám rozpracované, ísť na dôchodok a venovať sa sochárstvu, napísať knihu a cestovať. Nikdy som nemal podmienky a čas na to, aby som sa venoval umeniu. A to chcem teraz konečne zmeniť.  

Rozhovor viedla a pripravila Kristína Šlonerová.