Ísť za svojím cieľom napriek všetkým prekážkam je pre človeka to najdôležitejšie a posúva ho to ďalej.

Ladislav Koky má 24 rokov a je bývalým profesionálnym športovcom, zápasníkom a bojovníkom zmiešaných bojových umení (MMA). Získal titul šampióna Pit Cage Fighting a taktiež post slovenskej dvojky vo svojej váhovej kategórii. Pochádza z Levoče, kde aj začal svoju cestu profesionálneho športovca.

 

Aké ste mali detstvo a kto bol Vašim detským vzorom?

Veľmi ma inšpiroval môj otec, ktorý je profesionálny vojak.  Keď som bol dieťa, chcel som byť ako on - vstúpiť do armády. Táto profesia a s ňou  spojené témy ma vždy veľmi fascinovali a od malička mi boli blízke.

Môj otec bol prvý muž, ktorý pri mne stál. Preto som ho videl nielen ako otca, ale aj ako svoj vzor a inšpiráciu.

Odkedy som začal športovať, videl som sa v írskom profesionálnom MMA zápasníkovi Connorovi McGregorovi, ktorý má rómske korene. Jeho životný príbeh bol pre mňa veľmi silný - bol na sociálnych dávkach, začal trénovať s ničím, veľmi mu pomáhala partnerka a dostal sa až na svetovú triedu. Práve to, ako sa z dna vypracoval až medzi svetovú triedu, mi imponovalo.
 

Čo je Váš najväčší kariérny úspech a výzva?

Najväčším zážitkom, úspechom, no i výzvou počas mojej kariéry bolo získanie titulu šampióna Pit Cage Fighting v mojej váhovej kategórii. Pit Cage Fighting je vo svojom odbore najstaršia organizácia na Slovensku. Zároveň som vtedy dosiahol vo svojej váhovej kategórii aj post slovenskej dvojky.

Dostať sa k tomuto titulu bola ťažká cesta. Musel som sa prebojovať cez mnoho rôznych súperov, zúčastniť sa množstva medzinárodných zápasov a podujatí. Nakoniec mi prišla ponuka zápasiť o post šampióna organizácie s veteránom slovenskej MMA scény. Túto ponuku som prijal a zvíťazil.

Trénoval som v klube Pit Gym Levoča, kde bol môj tréner Dávid Kedžuch. Mal som aj mnohé zahraničné zápasy a tie neboli jednoduché. S trénerom sme vždy museli odcestovať skôr. Zápasom predchádzajú určité procesy, ako napríklad váženie a splnenie váhového limitu, čo vyžadovalo chudnutie.

Keď som začínal, musel som priberať, aby som dosiahol požadovanú váhu. S postupom času som zase musel chudnúť, aby som mohol zápasiť vo svojej váhovej kategórii.  -  do 61 kilogramov. Na zápas som vtedy za mesiac – mesiac a pol stihol schudnúť aj 15 kilogramov.
 

Čo vás okrem práce napĺňa?

Keď mám teraz voľnú chvíľu pre seba, tak si idem zatrénovať.
 

Zažili ste neprijatie alebo diskrimináciu?

Ja som hrdý na to, že som Róm. Aj keď niektorí to môžu brať ako nevýhodu, ja to tak rozhodne nevidím. Povedal by som dokonca, že oproti majorite máme výhodu - sme jedineční v našej mentalite, pragmatickí a veci si zbytočne nekomplikujeme. Vieme nájsť efektívnu cestu k riešeniam problémov.

Nemyslím si, že by som to mal ľahšie, ak by som nebol Róm. Keď som získal titul, ohlasy boli všelijaké, no v mojom okruhu som rozdiel nevnímal. Môj tréner mi raz povedal, že Rómovia majú väčšiu predispozíciu na šport oproti nerómom a ja si myslím, že to z časti môže byť pravda.

Napríklad som trénoval spolu s bratrancom. Obaja sme boli nováčikovia, no už za relatívne krátku  dobu sme boli schopní dobehnúť starších zápasníkov.
 

Kedy ste začali vnímať svoju vlastnú rómsku identitu?

Vnímam ju už od malička. U nás doma sa hovorilo po rómsky. Síce teda po rómsky viem, ale aktívne tento jazyk používam len vtedy, keď si to situácia vyžaduje.

Vidíte vo výchove rozdiely medzi rómskymi chlapcami a dievčatami?

Moja rodina vždy stála pri mne, podporovala ma v tom, čo ma bavilo. Rodičia chodili na každý jeden môj zápas a boli mi oporou, aj keď som chodil do zahraničia.

Mám súrodencov a tak vidím malý rozdiel v tom, ako sú vychovávané rómske dievčatá a chlapci. Nemyslím si, že by nás rodičia vychovávali inak, ale ja som bol skôr vedený k tej „mužskej práci“ a fyzicky náročnejšej robote – napríklad staranie sa o dom. Pamätám si, že ako malý chlapec som pomáhal otcovi pripravovať na zimu drevo. Sestra bola skôr vedená k pomáhaniu okolo domácnosti.

Vzdelávanie bolo pre našu rodinu veľmi dôležité. Moji rodičia nám prízvukovali, aby sme si dokončili školy, dosiahli viac. Nevideli rozdiely v tom, kto je chlapec a kto dievča a ja som tieto rozdiely taktiež nevnímal.

Vzdelávanie popri profesionálnom športovaní je síce náročné, ale určite to je možné zvládnuť. Problém som mal po začiatku štúdia na strednej škole. Najprv som navštevoval technickú akadémiu, kde po troch rokoch prestali akceptovať môj individuálny študijný plán - v ich očiach som nereprezentoval Slovensko, čo nebola pravda – zúčastňoval som sa na rôznych zahraničných zápasoch a podujatiach. Videl som čiastočnú diskrimináciu v oblasti športu, futbal a hokej bol akceptovaný, ale zápasenie nie. Škola si predvolala mojich rodičov a oznámila im, že si mám zvážiť, či chcem športovať alebo študovať. Rodičia za mňa nechceli rozhodovať, zvolili sme radšej cestu prestupu na inú strednú školu, kde už s tým problém nebol.

Tam mi už pani riaditeľka vyhovela s individuálnym študijným plánom. Všetko som si však musel dobrať, podobiehať písomky a byť plnohodnotným študentom aj popri mojej kariére.

Bolo to náročné, môj bežný deň bol veľmi nabitý. Ráno som vstal a šiel som pred vyučovaním na tréning. Potom som mal normálne fungovať v škole. Po škole bolo zas treba ísť rýchlo domov, pripraviť si veci do školy, alebo si rýchlo oddýchnuť pred ďalším tréningom. Celé štyri roky štúdia som trénoval dvojfázovo. Nemal som ani iné koníčky, všetok svoj voľný čas som venoval športu.
 

Ak by malo byť jedno Vaše posolstvo, čo by to bolo? Alebo nejaké motto?

Mne pomáha moja odhodlanosť. Ak človek veľmi niečo chce, musí za tým ísť, nesmie sa vzdávať. Ísť za svojím cieľom, napriek všetkým prekážkam, to je pre človeka to najdôležitejšie a posúva ho to ďalej.
 

Aké sú Vaše plány do budúcna?

Ak bude všetko po zdravotnej stránke v poriadku, mám v pláne vrátiť sa k profesionálnemu športu. Byť trénerom je tiež jedna z možností - skúsenosti mám, už ich len odovzdať ostatným. 

Rozhovor viedla a pripravila Kristína Šlonerová.