Lucia Krajňáková: mnohé predsudky vznikajú najmä z nepoznania.
Pôsobí ako pedagogická asistentka na Súkromnej spojenej škole Biela voda v Kežmarku, kde veľkú časť detí tvorí rómska komunita. Láskavosť, ochota a záujem o rómsku kultúru ako aj jej schopnosť nadchnúť aj deti, sú základom jej charakteru. Milovníčka divadla, rómskeho umenia a jazyka nám priblížila, prečo je dôležité učiť deti o histórii a inklúzii od mala.
Ako by ste sa v krátkosti predstavili?
Volám sa Lucia Krajňáková a pôsobím ako pedagogická asistentka na Súkromnej spojenej škole Biela voda v Kežmarku. Na našej škole tvorí veľkú časť žiakov rómska komunita, preto je moja práca zameraná najmä na podporu rómskych detí vo vzdelávaní a na ich začleňovanie do školského prostredia. Snažím sa byť pre ne nielen pomocou pri učení, ale aj oporou a motiváciou, aby verili vo svoje schopnosti a mali chuť napredovať.
Odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z obce Krížová Ves v okrese Kežmarok. Po svadbe som sa presťahovala do Prešova, kde dnes žijem so svojou rodinou.
Čo Vás ako dieťa inšpirovalo? Čím ste chceli byť?
K vzdelaniu ma inšpirovali najmä moji rodičia, ktorí urobili všetko pre to, aby som úspešne vyštudovala svoj odbor – dámska krajčírka. Hoci som sa profesionálne vydala inou cestou, mojím veľkým detským snom bolo tancovať. Tanec ma fascinoval, pretože v ňom človek dokáže vyjadriť emócie, radosť aj príbeh bez slov.
Kto bol Vaším vzorom, keď ste boli dieťa?
Mojím najväčším vzorom bol môj otec. Veľmi si ho vážim pre jeho pracovitosť, vytrvalosť a zodpovednosť. Celý život nepretržite pracuje a vždy sa snažil zabezpečiť rodinu. Naučil ma, že poctivá práca a pokora majú v živote veľkú hodnotu.
Kto je Vaším vzorom dnes?
Dnes sú pre mňa veľkou inšpiráciou PhDr. Jana Gáborová Kroková, PhD., a PhDr. Lenka Goroľová, PhD., z Prešovskej univerzity. Obe sú pre mňa príkladom odbornosti, odhodlania a úspechu. Jana Gáborová Kroková sa venuje rómskej literatúre a Lenka Goroľová rómskemu jazyku. Ich práca mi ukazuje aké dôležité je rozvíjať a zachovávať rómsku kultúru, jazyk a identitu.
Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká. Vnímali ste to aj vy osobne v škole?
Áno, tento rozdiel som vnímala už počas svojho školského obdobia. Niektoré rómske deti prichádzajú do školy z prostredia kde nemajú rovnaké podmienky na učenie ako ich rovesníci. Často im chýba podpora, študijné pomôcky alebo pokojné prostredie na prípravu. Práve preto je veľmi dôležité, aby škola dokázala tieto rozdiely zmierňovať a pomáhala deťom napredovať. Rozdielnu štartovaciu čiaru som však pocítila aj osobne po strednej škole, keď som si ako vyučená krajčírka nevedela nájsť prácu. Na jednom pracovnom pohovore mi priamo povedali, že Rómky do svojej šijacej firmy neprijímajú. Bola to pre mňa bolestivá skúsenosť, ktorá mi ukázala, že predsudky v spoločnosti stále existujú.
Čo Vám pomohlo ísť ďalej napriek neprijatiu?
Pomohla mi odvaha ísť ďalej a dokázať ľuďom, že aj ja patrím do tejto spoločnosti. Rozhodla som sa zmeniť smer, vyštudovala som Konzervatórium v Košiciach a dnes pokračujem v magisterskom štúdiu rómskeho jazyka a pedagogiky.
Ako vyrastajú rómske dievčatá a rómski chlapci? Je v ich výchove rozdiel?
V tradičnej rómskej rodine sa vždy kládol veľký dôraz na rodinu, vzájomnú úctu a súdržnosť. Dievčatá bývali vedené viac k starostlivosti o domácnosť a rodinu, zatiaľ čo chlapci boli vedení k tomu, aby boli zodpovední a vedeli raz zabezpečiť svoju rodinu. Tieto hodnoty nám zanechali naši predkovia a dlhé roky tvorili pevný základ rómskej výchovy.
Dnes však vnímam, že niektoré z týchto hodnôt sa medzi mladou generáciou postupne vytrácajú. Mladí ľudia možno v sebe úctu a rešpekt stále majú, ale často nevedia ako ich prejaviť, či už v správaní, komunikácii alebo vo vzťahu k starším ľuďom. Aj preto je podľa mňa veľmi dôležité, aby sa o týchto hodnotách hovorilo v rodine aj v škole a aby mladí ľudia poznali odkaz svojich predkov. Zároveň je však pozitívne, že sa dnes menia aj možnosti pre rómske deti. Čoraz viac rómskych dievčat aj chlapcov má príležitosť študovať, rozvíjať svoje schopnosti a hľadať vlastnú cestu v živote.
Čo je podľa Vás Vaša najdôležitejšia rola?
Byť dobrou a zodpovednou matkou. Zároveň sa snažím byť oporou aj pre deti v škole a pomáhať im budovať sebavedomie, hodnoty a motiváciu k vzdelaniu.
Ako ste sa dostali k tomu, čo dnes robíte?
K práci v školstve som sa dostala vďaka pani riaditeľke Anne Jurgovianovej, s ktorou som sa poznala. Navrhla mi, či by som nechcela pracovať v škole. Túto ponuku som prijala ako novú výzvu. Na škole pracujem už osem rokov a svoju prácu stále vnímam ako poslanie, pretože každé dieťa prichádza do školy so svojím vlastným príbehom.
Čo by ste chceli v tejto práci dosiahnuť?
Naším školským mottom je nielen vzdelávať, ale aj vychovávať. Mojím cieľom je pomáhať deťom spoznať a prijať svoju identitu, rozvíjať ich schopnosti a podporovať ich v tom, aby sa dokázali uplatniť v spoločnosti a verili vo vlastnú budúcnosť.
Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne alebo osobne čelili?
Najväčšou výzvou je často motivovať deti, ktoré vyrastajú v náročných sociálnych podmienkach. Nie vždy majú podporu doma a niekedy strácajú motiváciu pokračovať vo vzdelávaní. Práve v takých chvíľach je dôležité ukázať im, že vzdelanie môže byť cestou k lepšej budúcnosti.
Čo Vás mimo práce osobne napĺňa?
Veľkým naplnením je pre mňa aj moje magisterské štúdium na Prešovskej univerzite. Veľmi si vážim pedagógov, ktorí nám odovzdávajú svoje poznatky. To, čo sa dozvedám o histórii Rómov, o rómskej literatúre, o rómskom jazyku, ma obohacuje nielen po odbornej, ale aj po osobnej stránke.
Čo pre Vás znamená byť Rómkou?
Pre mňa to znamená niesť v sebe odkaz našich predkov. Svoju identitu vnímam ako poslanie. Veľmi silno sa vo mne formovala najmä počas môjho pôsobenia v divadle Romathan, kde som ako herečka a tanečníčka spoznala našu históriu, jazyk a kultúru.
Kedy ste začali vnímať svoju rómsku identitu?
Už od detstva, keďže pochádzam z rómskej rodiny, v ktorej sa rozprávame rómskym jazykom. Intenzívnejšie som ju však začala prežívať počas môjho pôsobenia v divadle, kde som si uvedomila bohatstvo našej kultúry a význam jej zachovania.
Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?
Vidím, že nastal určitý pokrok – mnohí Rómovia majú lepšie životné podmienky, prácu a postupne sa objavujú aj vo verejnom živote. Zároveň však cítim, že sa postupne vytrácajú niektoré tradície a chýba väčšia súdržnosť medzi nami. Pokrok je možný, ale je to dlhý proces. Najväčšou výzvou je podľa mňa vzdelanie a motivácia mladých ľudí. Je dôležité, aby deti videli pozitívne vzory a verili, že aj ony môžu dosiahnuť úspech ak budú na sebe pracovať.
Čo sa podľa Vás môže majorita od Rómov naučiť?
Väčšinová spoločnosť by sa od Rómov mohla naučiť žiť viac pre prítomný okamih a byť otvorenejšia v prejavovaní emócií.
Aké sú Vaše plány do budúcnosti?
Chcela by som pokračovať v práci s deťmi a naďalej ich podporovať vo vzdelávaní, sebavedomí a osobnostnom rozvoji.
V čom vidíte silu umenia, školských súborov a vzdelania pri odstraňovaní predsudkov a diskriminácie voči Rómom?
Umenie má veľkú silu, pretože dokáže ľudí osloviť cez emócie, príbehy a zážitok. Prostredníctvom hudby, tanca alebo divadla sa dá veľmi prirodzene ukázať rómska kultúra, tradície a hodnoty. Keď ľudia spoznajú našu kultúru bližšie, často si uvedomia, že mnohé predsudky v spoločnosti vznikajú najmä z nepoznania. Na našej škole máme súbor Terňi vodi, v ktorom sa deti prostredníctvom spevu, tanca a divadla učia spoznávať svoju históriu, kultúru a identitu. Tento súbor im pomáha budovať sebavedomie a hrdosť na svoje rómstvo. Zároveň sa učia spolupracovať, vystupovať pred publikom a prezentovať svoju kultúru aj širšej verejnosti.
Je dôležité hovoriť s deťmi o histórii, napríklad aj o rómskom holokauste?
Určite áno. Na našej škole sa vyučuje rómsky jazyk aj rómske reálie. V rámci tohto predmetu sa venujeme aj téme rómskeho holokaustu, o ktorom sa stále hovorí pomerne málo. Prostredníctvom školského súboru Terňi vodi sa snažíme túto tému priblížiť mladým ľuďom aj cez divadelné scénky. Nedávno sme pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu získali ocenenie za boj proti rasizmu. Vnímam to ako dôkaz, že práca, ktorú robíme, má zmysel. Vzdelanie zohráva veľmi dôležitú úlohu, pomáha rómskym deťom lepšie sa začleniť do spoločnosti a otvára im nové možnosti do budúcnosti. Keď deti dostanú príležitosť rozvíjať svoje schopnosti a zároveň spoznávajú svoju identitu a kultúrne korene, dokážu vyrásť na sebavedomých mladých ľudí, ktorí vedia, kým sú a kam chcú smerovať. Spojenie umenia, vzdelania a hrdosti na naše rómstvo tak môže výrazne prispieť k odbúravaniu predsudkov a k lepšiemu porozumeniu medzi ľuďmi.