Mladý človek so zmyslom pre spravodlivosť, ktorého srdce bije pre rómsku otázku a pre rovnaké príležitosti pre všetkých. Mário Škop zo Spišskej Novej Vsi študuje na vysokej škole a zároveň pracuje v sociálno-pedagogickej oblasti ako komunitný pracovník.

Čo Vás ako dieťa inšpirovalo? Čím ste chceli byť?

Od mala som sa od rovesníkov odlišoval. Mal som iné záujmy aj priority. Bavili ma dejiny, biológia, neskôr sa vo mne prebudila dedičná vášeň pre hudbu, konkrétne spev. Už od prvého ročníka na základnej škole som miloval slovenský jazyk, neskôr ma zaujímala literatúra. Takže odpoveď čím som chcel byť je jednoznačná, učiteľom. To sa mi na istý čas aj čiastočne splnilo, no život ma odvial do sociálnej oblasti, v ktorej som dodnes. Zatiaľ. (smiech)

Kto bol Vaším vzorom, keď ste boli dieťa a kto je ním dnes?

Nepamätám sa, či som mal v detstve nejaký vzor. S odstupom času si myslím, že to boli rodičia a starí rodičia. Nemám konkrétne meno.  Boli a sú to ľudia, ktorí majú v sebe ľudskosť, dobrosrdečnosť, múdrosť, príčetnosť a férovosť. Nie je ľahké takých nájsť. Každý máme chyby, na ktorých môžeme niečo zmeniť a zlepšovať sa. Nevidím rozdiel medzi bezdomovcom na ulici a solventným podnikateľom v obleku. Vzory v hudbe by som vedel vymenovať viaceré. Pre mňa je umelec číslo jeden španielsky spevák Luis Miguel. Počúvam ho veľmi dlho a dá sa povedať, že sa pričinil o to, že som sa rozhodol spievať a vôbec vystupovať na verejnosti. Okrem neho mám samozrejme aj iných umelcov, ktorých obdivujem, väčšinou to sú španielski umelci, pretože ich vnímanie hudby je mojej duši veľmi blízke. Hudba celkovo je pre mňa iná dimenzia, spája nespojiteľné a rozdáva emócie ako život samotný.

Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká. Vnímali ste to aj Vy osobne v škole?

Samozrejme, že áno. Existujú ľudia a ľudia. Hovorím v mene mladých Rómov, ktorí majú perspektívnu hodnotu pre náš štát a predsa im nie sú otvorené dvere tam, kde by mohli byť. Vravím z mojich osobných skúseností a konštatujem, že nerómske deti to majú trošku ľahšie, hlavne keď majú známosti, ale na druhej strane, celkovo mladí ľudia to majú na Slovensku ťažké. Vysoké ceny, nízke platy, neistota a politická situácia, ktorá dlhodobo hádže polená pod nohy. Nuž, ale to je téma, ktorá si zaslúži osobitnú pozornosť.

Čo je podľa Vás Vaša najdôležitejšia rola?

Ak by som mal deti, povedal by som jednoznačne OTEC. Na túto rolu v živote sa teším najviac. Momentálne je mojou rolou byť dobrým a slušným synom svojich rodičov.

Ako ste sa dostali k tomu, čo dnes robíte?

Náhodne. V mojom pomerne krátkom pracovnom živote, vzhľadom na vek, som pracoval v pedagogickej sfére a štúdium v sociálno-humanitnej oblasti ma vlastne dostalo k práci, ktorú vykonávam dnes. Pracujem ako komunitný pracovník v komunitnom centre. Mojím cieľom je rozvíjať svoje odborné kompetencie, prehlbovať porozumenie pre potreby rôznych skupín a vytvárať efektívne riešenia, ktoré zlepšujú kvalitu života ľudí v komunite.

Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne alebo osobne čelili?
Jednou z najväčších výziev bolo zvládnutie práce s klientami, ktorí odmietali pomoc alebo reagovali negatívne. Naučilo ma to trpezlivosti, empatii a tomu, že zmena prichádza pomaly, niekedy len cez malé kroky a dôveru, ktorú si človek musí získať.

Čo pre vás znamená byť Rómom?

Byť hrdý na svoje korene, kultúru a ľudí, ktorí aj napriek všetkým prekážkam dokázali prežiť, tvoriť a milovať. Je to identita, ktorá ma učí súcitu, odvahy a úcte k rozmanitosti.

Kedy ste začali vnímať svoju rómsku identitu?

Pri socializácii s majoritnou spoločnosťou. To znamená od škôlky. Keby mi niekto nenaznačoval, že som iný, nikdy by mi nenapadlo, že ja som Róm a oni sú „bieli“. Nebol som vedený k tomu, že som špeciálny či odlišný, bol som dieťa ako každé iné, mysliac si, že to tak vníma každé dieťa, a to tak nebolo.

Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?

Je to veľmi ťažká a zároveň jednoznačná odpoveď: zle. Nejdem idealizovať aké kroky by mali byť nastavené spoločnosťou, aby sa Rómom žilo dobre. Sme rozmanití. Máme takých Rómov a onakých Rómov, tak ako aj u „gádžov“. Osobne si myslím, že situácia Rómov zrkadlí aj politický systém. Na jednej strane neraz zbytočne dávame, ale potom nenávistne vyčítame, bezcitne berieme, a potom sa čudujeme, že je situácia kritická. Pre každého občana rovnaké podmienky a príležitosti, a to nekompromisne. Práca, vzdelanie, prijatie, to sú kľúče k úspechu.

Čo je podľa Vás najväčšou výzvou, pred ktorou rómske komunity stoja?
Pre ľudí, ktorí žijú z generácie na generáciu v izolácii, je výzvou všetko.

Čo sa podľa Vás môže majorita od Rómov naučiť?

Sme špecifickí svojou emocionalitou, zmyslom pre umenie a zmyslom pre rodinu. Rodina je u Rómov naozaj na prvom mieste. A za ňou si stojíme. Vždy.

Vnímali ste niekedy neprijatie alebo diskrimináciu?

Áno, pri hľadaní práce. Aj napriek mojim prednostiam a majoritnému vzhľadu som prácu nezískal. Nie je to jedna skúsenosť, ale viacero. Posmešky a ironické poznámky v škole od spolužiakov či známych ani neberiem do úvahy. Ďalšou nepríjemnou skúsenosťou je neobslúženie v nemenovanom podniku v Spišskej Novej Vsi, ktoré bolo našťastie zavŕšené verejným ospravedlnením, o ktoré som z princípu bojoval. Ak by sa tak nestalo, bol som pripravený riešiť to právnou cestou.

Čo vám pomáha vyrovnať sa s diskrimináciou?

Nevzdávať sa, ukázať nie iným, ale sebe samému, že som hodnotným človekom, ktorý má v spoločnosti svoje miesto a presadiť sa. Usilovne a trpezlivo.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti?

Plánov v živote mám mnoho. Už viem, že nie všetky sa musia do bodky splniť. Uzavriem to klišé odpoveďou – založiť si rodinu, mať prácu, ktorá ma uživí a objavovať krásy sveta. Duchovné, aj materiálne.

Myslíte si, že Slovensko sa dostane do bodu, kedy tu nebude diskriminácia?
Ako som spomínal, ukončím to tromi kľúčmi pre otvorenie tejto večnej otázky: práca, vzdelanie, prijatie. Nie prijatie oficiálne, ale vnútorné, hlboké. Viete, kedy diskriminácia a rasizmus vymiznú? Keď si majoritné dievča vezme za muža Róma a jej rodina sa tomu poteší bez odsudzovania, aj toho nevysloveného. Alebo keď sa Róm či Rómka stane hlavou štátu a občania to zvládnu bez rasistických poznámok alebo činov. To by bol ideálny svet, ktorý je zatiaľ nedosiahnuteľný. Preto všetci učme svoje deti, aby prijali inakosť medzi seba, aby sme boli jednotný celok. Koniec koncov, jeden bez druhého by bol tento svet všedný a nudný. Venujme pozornosť menšinám, ale nezabúdajme pritom na majoritu a jej potreby. Všetci ľudia majú rovnaké práva, tak rozlišujme len dve odlišnosti: dobrý človek a zlý človek.