Pri rozprávaní z neho vyžaruje vášeň k hudbe. Úspešný klavírny virtuóz, umelec a pedagóg si sadol za klavír už ako štvorročný a bol zázračným dieťaťom, ktoré si postupne podmanilo Slovensko, aj zahraničie. Náš najznámejší klavirista Richard Rikkon prezrádza ako vníma umenie, svoj rómsky pôvod a čo sú preňho najväčšie výzvy.

Ako si spomínate na svoje začiatky?

Tým, že pochádzam z umeleckej rodiny som bol vždy obklopený hudbou a hudba zohráva po celý môj život veľmi dôležitú rolu. Od malička bolo takmer isté, že by som mal ísť hudobným smerom. Ako štvorročného ma priniesli k mojej pani učiteľke, ktorej môžem len ďakovať, pretože vďaka nej som sa stal klaviristom. Takisto mojim rodičom za to ako sa o mňa starali, ale aj za to, že ma naviedli, ktorým smerom mám ísť a ako. Keď som mal päť rokov, vyhral som Bartókovu súťaž, ktorá mala medzinárodnú účasť. To ovplyvnilo celý môj život. Mal som šesť, keď so mnou Československá televízia natočila medailón Od hračiek ku klavíru. Ako osemročného ma prijali na konzervatórium do Žiliny. No a na medzinárodných súťažiach som stretol v podstate svojich kolegov, ktorí boli vtedy ešte deti, ale už sme o sebe začínali vedieť. Z Ameriky, Izraela, Nemecka, Francúzska a najviac z Ruska. Navzájom sme súťažili a mohli sme vidieť, kto je na akej úrovni. To len tak v krátkosti.

Kto bol vaším vzorom keď ste boli dieťa?

Keď som počul fantastických klaviristov ako bol Vladimir Horowitz, Rachmaninov, Richter a mohol by som takto menovať ďalších velikánov, napríklad aj z jazzovej hudby, tak ma to nadchlo. Hovoril som si, že ako sa dá takto fantasticky hrať?! Dosť ma to ovplyvnilo. Najprv som aj rozmýšľal, že toto mám skúsiť robiť, veď to je fenomenálne??! Ale vtiahlo ma to a rozhodol som sa za tým ísť.

Kto je Vaším vzorom dnes?

Myslím si, že z tých vzorov, ktoré som mal ako malé dieťa, zostali všetci, ale človek sa vyvíja. Psychicky aj fyzicky. Je dôležité, aby človek našiel sám seba, aby vedel, čo a ako chce, lebo potom si to k sebe aj priťahuje. Keď človek nájde to svoje JA, to je preňho veľký vzor. Čo sa týka hudby, tak mám samozrejme vzory ako Liszt, či spomínaný Rachmaninov, takisto sú to rôzne hudobné skupiny alebo ľudia, ktorí nám nechali nejaký odkaz. Čítam si ich alebo sa nimi nechám inšpirovať, ale nie je to v takom procese ako keď som bol malý.

Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká. Vnímali ste to aj vy osobne v škole?

Určite áno. Väčšinou je to všade úplne iné a nie je Róm, ako Róm. U nás je to také trošku zvláštne. Nechcem politizovať, je to skrátka iné a myslím si, že to potrvá ešte niekoľko generácií kým sa to dostane na dobrú cestu. Ja osobne som však problém nemal. Každý vedel, že som klavirista a že koncertujem a keď sme sa stretli so spolužiakmi, tak sme preberali niečo iné. Myslím, že to je aj o inteligencii. Keď som napríklad žil a študoval vo Francúzsku, tam takéto otázky vôbec neriešili.

Čo je podľa Vás Vaša najdôležitejšia rola?

Že som umelec, klavírny virtuóz a pedagóg, môžem priniesť a aj prinášam ľuďom počas koncertov to, čo hľadajú v živote. Sú určité veci, určité nuansy, ktoré keď pracujete, nemôžete vnímať, lebo ste sústredený na tú jednu činnosť. No keď prídete na koncert, tam sa tá duša uvoľní, a to je to najkrajšie čo sa môže stať. Pre mňa je najkrajší pocit odovzdať pri koncerte nejaké posolstvo. Druhá vec je keď učím a svojim žiakom môžem odovzdať moje poznatky, usmerniť ich a to robím veľmi rád.

Čo by ste chceli v tejto práci dosiahnuť?

Ešte veľa vecí. Človek nemôže povedať, že už dosiahol všetko. Vždy je nejaká nová méta. Ale určite by som chcel objavovať nové veci v hudbe, lebo hudba je nekonečná ako vesmír. Je tak krásna, že človek môže stále objavovať nanovo aj sám seba. Samozrejme by som chcel byť čo najviac na pódiu. Pódium vychováva, usmerňuje a pódium prináša niečo z budúcnosti.

Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne alebo osobne čelili?

Tie výzvy sú stále. Ako koncertný umelec, keď idem na pódium, hoci som na to už zvyknutý, je to pre mňa stále rešpekt a výzva. Dosť veľká, lebo môžete byť natrénovaný, ale je to moment, keď máte čas dokázať, že vy ovládate klavír, nie klavír vás a musíte niečo dať ľuďom. Oni prídu z práce a teraz vy musíte dokázať, že ovládate nástroj, musíte im odovzdať odkaz a mali by ste ich tou hudbou nabažiť, aby odišli so zážitkami… To je vždy výzva.

Čo Vás mimo práce osobne napĺňa?

Príroda. Najlepšie je keď vnímate prírodu, ktorá je v mnohom prepojená s hudbou. To je veľmi pekné a inšpirujúce. Takisto geniálny skladateľ Niccolò Paganini, vnímal prírodu a veľa vecí podľa toho skomponoval. To ma napĺňa a tak si vyčistím hlavu. Ale napríklad chodím aj do fitka, tam sa viem vyventilovať. Dnes je práca iná, vypätejšia. Človek musí vydať veľa energie a vo fitku sa to vyrovná, a to je dôležité.

Čo pre Vás znamená byť Rómom?

Dobrá otázka. Takto som nad tým asi nikdy nerozmýšľal.

Čiže nevnímate nejakú rómsku identitu?

Nemôžem povedať, že nie. Mám ju v krvi a tým, že mám “v sebe” viac národností, vnímam to úplne normálne. Pre mňa je to plus. Inak vnímam hudbu a harmóniu. To by bolo na veľmi dlhú debatu a veľa rozhovorov.

Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?

Tým, že som veľmi zaneprázdnený, nechodievam často do niektorých oblastí, no keď som to videl, nie je to sranda. Viem, že niektorí ľudia sa vedia integrovať do spoločnosti, niektorí menej. Treba to vnímať, že sú to ľudia. Nie je to ľahké sa len tak začleniť, u niektorých je to dokonca veľmi ťažké. Osobne si myslím, že štát by mal vnímať takých umelcov a aj športovcov, ktorí prinášajú niečo veľmi pekné a niečo, čo tu zostáva. To treba vyzdvihnúť.

Čo sa podľa Vás môže majorita od Rómov naučiť?

To, čo majú Rómovia alebo aj iné národnosti, z toho sa dá poučiť. Napríklad ako držia spolu. Rodina, otec a matka, keď vychovávajú deti, tak sa im snažia odovzdať čo najviac. Tým nechcem povedať, že v iných rodinách to tak nie je, ale u Rómov je to alfa omega. Aby tie deti žili čo najlepšie, aby mali vzdelanie, aby vyštudovali, aby mali niečo v ruke. Takisto správanie alebo aby boli slušne a pekne oblečení. Potom to záleží na nich, ako to berú a využijú. No a potom sú aj rodiny, ktoré na to kašlú a keď dostanú nejakú podporu, tak si ju nevážia, a to je zlé. Ja si myslím, že treba vnímať ľudí, ktorí sú dobrí a kvalitní. Toto by mohlo byť smerodajné, že existujú dobré rodiny, ktoré prinášajú veľa vecí. Tam sa dá vidieť, ako to medzi nimi funguje.

Čo by pomohlo predísť diskriminácii na Slovensku?

Túto otázku som počul veľa krát. Trvá to stále a potrvá to niekoľko generácií, kým sa to nejako vylieči. Samozrejme, stane sa, že príde Róm a ukradne, dajme tomu zemiaky a vie o tom každý. Médiá vedia veci hnať do extrémov. Áno, sú ľudia, ktorí sa ťažko prispôsobujú, ale sú aj takí, ktorí sú na dobrej úrovni a o tých sa nehovorí vôbec. Ako som povedal, u nás ešte potrvá, kým sa nejaké veci vyliečia. Veľmi sa to pohlo dopredu, ale ešte to trvá. Spomínal som, že som študoval v Paríži, kde boli všetky možné národnosti sveta, o ktorých som kedysi ani nevedel, že existujú. A keď sme sa stretávali, ako študenti, takéto veci sme vôbec neriešili, naopak boli sme zvedaví. Ako oslavujú určité veci, aké majú náboženstvá a vôbec všetko. Boli sme tam ako bratia a sestry.

Myslíte si, že záujem o druhého a záujem spoznať inú kultúru by mohol pomôcť prekonať stereotypizáciu?

Určite, ale potrebujeme čas. Keď vidím, ako sa to tu vyvíja, musí tam byť nejaký čas.  Ale myslím si, že k tomu dôjde, že príde čas, kedy sa takéto veci nebudú riešiť. Ja vždy zostávam pozitívny (smiech).

Aké sú Vaše plány do budúcnosti?

Hlavne veľa koncertovať. Veľa spoznávať. Ľudí a krajiny. Aj keď som pochodil veľmi veľa miest, tak je pre mňa vždy prvoradé byť na pódiu, odovzdávať určité posolstvo a spoznávať krajiny. Vidieť kultúru a objavovať to, čo tam majú veľmi dlho. Tradície, jedlo, koncerty, či šport, to sa mi neskutočne páči. Pripravujem koncertné turné po Slovensku, aj v zahraničí, to si vyžaduje veľkú prípravu a tým, že učím, mám toh

Fotogaléria