Môj vzor sú moje DVE maminy. Biologická aj adoptívna.

Svoj príbeh nám prináša mladá 28 ročná Natália Kubičková, talentovaná tanečníčka Laciho Strika, dnes hrdá mama. Čelila posmechu, odsudzovaniu a nespočetným boľavým poznámkam, no hovorí: Aj napriek všetkému som hrdá, že som Rómka.

Vnímali ste niekedy neprijatie, alebo diskrimináciu kvôli svojmu pôvodu?

Pociťovala som diskrimináciu už od útleho detstva. V škôlke sa deti čudovali prečo som taká „čierna“. Pamätám si ako si ma vždy môj ocko zastal so slovami „ona je čierna pretože pije veľa kakauka“ (smiech). Neskôr v škole to však bolo horšie. Nazývali ma čierna gorila, hádzali po mne banánové šupky, ukazovali na mňa prstom. V zime ma guľovali so slovami, že teraz už konečne budem biela a podobné nemiestne poznámky. Veľmi mi pomáhali rozhovory s maminou, ktorej som sa vždy s mojimi pocitmi mohla zveriť. Práve ona ma naučila sa obrniť a čeliť týmto veciam, hlavne sa naučiť brániť slovne.

Vnímali ste teda že štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká?

Áno, vnímala som to. Rómske deti si oveľa ťažšie nájdu uznanie medzi „nerómami“ kvôli predsudkom, ktoré pretrvávajú v slovenskej spoločnosti už dlho. Nerómske deti to majú ľahšie, pretože sa nestretávajú tak často so šikanou a rasizmom. Moji adoptívni rodičia si okrem mňa adoptovali aj brata, ktorý bol tiež Róm. Myslím, že toto by bola dobrá otázka hlavne pre mojich rodičov, ktorí určite vnímali, že si adoptovali dve rómske deti a museli čeliť rôznych nepríjemnostiam. Obdivujem ich však zato. A napriek všetkému som hrdá, že som Rómka.

Ako ste sa dostali k tancu?
Laci Strike bol môj veľký vzor už od detstva. Na prvom tréningu mi povedal, že nemám čo tancovať v začiatočníckej skupine a zaradil ma hneď medzi skúsene tanečníčky. Cítila som sa v tejto komunite príjemne, pretože tam na mňa neukazovali prstom s tým, že „aha, tá Rómka špinavá“, ale „aha, tá ako dobre tancuje“.  Vďaka tancu som sa dostala aj medzi nerómskych ľudí, ktorí ma uznávali, čo mi v tom veku dodávalo zdravé sebavedomie. Tancovala som na pódiu Superstar spolu s Michalom Davidom, Helenou Vondráčkovou a pod. Za najväčšiu výzvu a skúsenosť v mojej tanečnej kariére považujem účinkovanie v televíznej show „Tanec snov“ po boku Lukáša Latináka, kde som tancovala pre deti z detského domova z Prešova.

Odkiaľ pochádzate? Vraciate sa do svojho rodiska?

Moji rodičia si ma adoptovali keď som mala rok z detského domova z Prešova do Bratislavy. Pamätám si ako čriepky z detstva opätovné návštevy domova a jeho pracovníčok, ktoré vždy vedeli, ako sa volám, čo mi bolo už ako malej čudné. Neskôr som zistila, že práve sem som putovala po smrti svojej mamy krátko po pôrode. Otec o mňa nikdy nejavil záujem a hoci moja stará mama sa o mňa intenzívne zaujímala, pri ďalších 7 deťoch a neľahkých podmienkach uznala, že mi bude lepšie v adoptívnej rodine, ktorá mi bude vedieť ponúknuť lepši štart ako ona. Som jej za to zo srdca vďačná. Do dnešného dňa navštevujem detský domov, aj svoju starú mamu, ako aj zvyšných 7 súrodencov.

Kedy ste začali vnímať svoju rómsku identitu?

Naša adoptívna mamina sa s nami od malička hrávala jednu hru, ktorú sme s bratom pochopili až neskôr. Rozprávala a hrala nám rozprávku o dvoch plyšových hračkách, ktoré boli v domčeku a mamina s ockom si ich prišli zobrať domov, pretože ich vlastná maminka musela odísť do nebíčka. Neskôr som pochopila, že tie hračky mali znázorňovať nás s bratom a takouto peknou formou sa nám to už v útlom detstve snažila priblížiť. Ďalším  ukazovateľom bola naša farba pleti, ktorá sa líšila od ostatných deti vo veľkomeste a taktiež od našich rodičov. Oni však vedeli veľmi dobre ako nás viesť. Vychovávali nás s veľkou láskou, pokorou a učili nás skutočným hodnotám v živote.
 

Čo vám pomáha vyrovnať sa s predsudkami voči Rómom v spoločnosti?

Pohlaď na „cigánov“ v Bratislave je drsný. Ja som si tiež myslela zo začiatku, že sú to špinaví ľudia, ktorí žijú v neľudských podmienkach a moja rodina je zrejme jedna z nich. Myslela som si, že moja mama ma nechcela, odmietla, ale opak bol pravdou. Až keď som spoznala svoju biologickú rodinu tak som zistila, že netreba všetkých hádzať do jedného vreca. Mamina bola ťažko chorá a pôrod v jej zdravotnom stave ju stál život, ktorý darovala mne. Som na ňu hrdá a zároveň jej ďakujem, že som tu. Až teraz, keď som sa stala sama matkou, cítim s ňou ešte väčšie prepojenie.

Aké sú vaše plány do budúcna?

Momentálne som na materskej dovolenke a užívam si rodinný život po boku svojho milujúceho partnera, no v mojom vnútri sa stále túžim jedného dňa vrátiť k tancu. Okrem neho by som sa chcela venovať aj psychológii, ktorú som študovala a nejakým spôsobom to prepojiť aj s našou rómskou komunitou. Verím v ďalšiu spoluprácu s komunitnými centrami poprípade s vedením/couchingom ľudí, ktorí si adoptujú rómske dieťa. Veľakrát nevedia ako postupovať ďalej pri výchove - táto oblasť psychológie ma mimoriadne zaujíma už dlhšiu dobu.

Fotogaléria