Kto ste a ako by ste sa v krátkosti predstavili?  

Volám sa Nikola Ďurčíková a vyštudovala som právo na právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pochádzam z krásneho, malebného mesta Myjava na západnom Slovensku. Milujem svoj rodný kraj, je to môj domov.  

V mojom profesijnom živote sa venujem najmä ochrane životného prostredia a zvierat, ktoré doň nepochybne patria. Okrem iného tiež aktuálne pôsobím ako právnička a zároveň aj office manažérka v kancelárii Zvieracieho ombudsmana. Taktiež vzdelávam a vykonávam lektorskú činnosť v oblasti ochrany zvierat, správnej starostlivosti či prístupu k zvieratám.  

Vzdelávania sa zameriavajú primárne na právne postavenie zvierat na Slovensku. Usilujem sa v ľuďoch, najmä v deťoch, vzbudzovať empatiu voči všetkým živým tvorom. Vzdelávam na materských, základných, stredných a tiež vysokých školách. Rovnako uskutočňujeme vzdelávacie aktivity pre zamestnancov medzinárodných spoločností na Slovensku. Naposledy to napríklad bola prednáška pre ING a najbližšie ma čaká prednáška pre študentov právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave na tému „Právne postavenie zvierat na Slovensku: ako zlúčiť morálku a legislatívu?“.  

Venujem sa vzdelávaniu nielen majority, ale aj minority v rámci marginalizovaných rómskych komunít. Posledná spolupráca v tejto oblasti prebehla spolu s Úradom splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, vďaka ktorej sa mi podarilo navštíviť a učiť desiatky osôb z MRK na východnom Slovensku. Bol to pre mňa nesmierne vzácny zážitok, ktorý ma bude sprevádzať po celý život. Okrem vyššie uvedeného zastrešujem tiež projekty Zvieracieho ombudsmana „Detský zvierací ombudsman“ a projekt „Junior advokáti“. Tieto projekty pre mňa predstavujú srdcovú záležitosť, venujem sa im už niekoľko rokov a investovala som do nich množstvo svojho času a energie.  

Slovensko potrebuje novú generáciu mladých odborníkov, ktorým nie sú tieto hodnoty cudzie. Nedá mi tiež nespomenúť veľký úspech projektu Detský zvierací ombudsman, za ktorý sme dostali pred dvoma týždňami významné ocenenie „Srdce na dlani“. Svoju prácu milujem, robím ju s láskou a radosťou. Napĺňa ma a vnímam ju ako svoje poslanie.  

 

Čo Vás, ako dieťa, inšpirovalo? Čím ste chceli byť? 

Od malička ma  zaujímal svet zvierat. Veľmi ma fascinovala ich múdrosť, oddanosť a čistota ich úmyslov. Dokázala som ich čítať a vcítiť sa do toho, čo asi prežívajú. No uvedomujem si, že som mala len obrovské šťastie na rodičov, ktorým som sa narodila a prostredie, v ktorom som vyrastala. S nedostatkom empatie sme u nás v rodine nemali problém. Rovnako som pociťovala silný zmysel pre spravodlivosť. Každá krivda či neprávosť, ktorá sa diala voči živým tvorom, ma veľmi rozrušovala. Tak som už v mladom veku obhajovala často seba a tiež tých druhých ukrivdených.  

Už ako malému dievčatku mi môj dedo hovorieval:  „Ty budeš raz zvieracou kráľovnou”. Nestala som sa síce zvieracou kráľovnou, ale stala som sa súčasťou tímu úžasných, humánnych právnikov, ľudí z ktorých je cítiť „človečina“ k ľuďom, k zvieratám a tiež k nášmu spoločnému životnému prostrediu, ktoré je pre každý náš plnohodnotný nádych tak dôležité.   

Zdroj: Nikola Ďurčíková  
 

Kto bol Vaším vzorom, keď ste boli dieťa? 

Myslím, že som ako dieťa nemala nejaké špeciálne vzory, ku ktorým by som vzhliadala. Skôr som sa usilovala dláždiť si svoju vlastnú cestu a neporovnávať sa. Dnes si uvedomujem, že to tak bolo správne, pretože životná cesta každého človeka je absolútne odlišná a ani len dve rovnaké cesty nemožno nájsť.  

Ľudia majú obrovskú tendenciu hodnotiť či posudzovať životy druhých ľudí, no nemajú na to právo, kým neprešli ani len kilometer v topánkach tých, ktorých súdia. Nikdy nemôžeme vedieť, čo druhí prežívajú a akým obdobím si práve prechádzajú, či ako veľmi ich topánky, ktoré musia nosiť, tlačia alebo ako veľmi by tlačili nás, keby nám ich požičali. Každý človek je iný, je jedinečný a je skvelý taký aký je. Preto je množstvo inšpiratívnych ľudí, ku ktorým v istých oblastiach vzhliadam, avšak konkrétny, komplexný vzor nemám.   

 

 Ako vnímate štartovaciu čiaru rómskych a nerómskych detí?  

Človek si nevyberie kde a komu sa narodí. Mám pocit, že sme sa naučili brať väčšinu vecí v našich životoch ako samozrejmosť a tak sme si ich prestali tiež vážiť. Treba si uvedomiť, že mať teplý domov, pitnú vodu alebo strechu nad hlavou je častokrát pre Rómov v podmienkach tejto krajiny, a v podmienkach zaseknutia sa v kolotoči generačnej chudoby, až príliš veľký luxus. Naproti tomu ide o základné ľudské potreby, ktorých prítomnosť či neprítomnosť predurčuje kvalitu celého ďalšieho života jednotlivca a tiež jeho vývoja, pričom z rozbehnutého kolotoča je už veľmi náročné vyskočiť.  

Diskriminácia, či vylúčenie Rómok a Rómov na okraj spoločnosti len pre ich etnickú príslušnosť, pôvod či národnosť, je vo vyspelom a kultivovanom štáte absolútne neprijateľná. Mnohí z nás si nedokážu ani len predstaviť, aké ťažké detstvo a dospievanie to musí byť. A ak sa niekomu aj podarí ísť proti prúdu v rámci svojej komunity, tak je to možné považovať priam za nadľudský výkon. Napriek tomu, že nie každý z nás mal rovnaké šťastie na štart do života, netreba zabúdať na to, že sme si všetci rovní. Neexistuje rovný a rovnejší. A ak aj niekto z nás má možnosti a schopnosti, ktoré iní ľudia nemajú, z titulu ľudskosti nás to iba zaväzuje, aby sme spravili o to viac pre tých druhých, ktorí to potrebujú. Lebo môžeme a vieme. 

 

Čo je podľa Vás Vaša najdôležitejšia rola? 

Byť dobrým človekom. Byť dobrou vnučkou, dcérou, sestrou, priateľkou, kamarátkou... Byť človekom, ktorý má druhým čo ponúknuť a vie byť aj zaujímavou inšpiráciou v hodnotových aj profesijných otázkach. 

Zdroj: Nikola Ďurčíková  
 

Čo by ste chceli vo Vašej práci dosiahnuť? 

Tvoriť hodnoty ľudskosti a šíriť ich v spoločnosti. Meniť veci k lepšiemu. Nech sa nám tu všetkým žije ľahšie. Usilovať sa zanechať po mojej návšteve miesta krajšie, radostnejšie, jednoducho o čosi lepšie. Ukázať, že sa dá zlúčiť právo s morálkou aj etickými hodnotami. Podporiť ľudí v láske a empatii voči sebe navzájom, voči zvieratám ako živým tvorom aj voči nášmu životnému prostrediu. A možno práve keby sme ako ľudia mysleli viac na druhých, ako prioritne a výhradne len na seba, bolo by v spoločnosti menej nenávisti.  

 

Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne, alebo osobne, čelili? 

Musela som čeliť mnohým dôležitým životným zmenám, vážnym rozhodnutiam či zdravotným problémom. Vo všetkých oblastiach to boli najmä situácie, v ktorých som musela vyjsť zo svojej komfortnej zóny bez toho, aby som sa na to mala možnosť čo i len pripraviť. Bez upozornenia. Vždy to boli veľké výzvy najmä keď som bola hodená do vody, od ktorej som nevedela, čo mám očakávať, a v ktorej som pred tým nikdy neplávala. No zistila som, že práve v týchto situáciách sa naučíme a zosilnieme najviac, hoci sa nám niekedy môžu zdať priam až tragické. Väčšinou mi pomohlo pozrieť sa na veci s nadhľadom akoby z výšky, napríklad z lietadla, a potom žiadna výzva či problém nebol taký náročný a veľký ako sa na prvý pohľad zdal.  

 

Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku? 

Okrem systematických riešení na úrovni štátu, vidím ako jedno z efektívnych riešení práve neustále vzdelávanie. Nutné je však začať už od ranného veku týchto detí. Veľmi oceňujem mnohé významné projekty v oblasti ranej starostlivosti, ktoré menia životy rómskych detí a dávajú im šance na úspech v živote. Stále zostáva faktom, že štartovacia čiara rómskych detí je diametrálne odlišná od tých majoritných, avšak dať im aspoň príležitosť na vzdelanie ako majú majoritné deti vnímam ako kľúčové na to, aby sa mali šancu dostať z kolotoča generačnej chudoby. Iba vzdelanie môže pomôcť k jej postupnému vymiznutiu. Samozrejme, toto bude trvať roky. Pri deťoch, ktoré nemali toľko šťastia narodiť sa do životne komfortných podmienok, by mal žiaľ úlohu rodičov začať suplovať štát.  

Je ale žalostné, že Slovensko čelí aktuálne žalobe kvôli diskriminácii rómskych detí v školách. Európska komisia v apríli 2023 zažalovala Slovensko na Súdnom dvore EÚ kvôli tomu, že účinne nerieši otázku segregácie rómskych detí vo vzdelávaní. Na Slovensku sú  rómske deti často umiestňované do špeciálnych škôl pre žiakov s miernym mentálnym postihnutím. A aj mnohé rómske deti, ktoré sú zapojené do hlavného vzdelávacieho prúdu, sú často segregované v oddelených triedach alebo školách. 

 

Čo je podľa Vás najväčšou výzvou, pred ktorou rómske komunity stoja? 

 Ako vážny problém vnímam boj s nenávistnými prejavmi voči rómskej komunite zo strany majority. Myslím, že sa nedá očakávať zásadný posun k lepšiemu, kým nebude naša spoločnosť jednotná v hodnotových otázkach a otázkach rovnoprávnosti ľudí bez ohľadu na pôvod, rasu, vieru či sexuálnu orientáciu. Vyčleňovanie rómskych komunít na okraj spoločnosti nie je cesta.  


Na fotke: Nikola Ďurčíková, fotografka: Silvia Hanaková 
 

Čo sa podľa Vás môže majorita od Rómov naučiť? 

Myslím, že je toho naozaj viac než dosť, čo by nás mohli Rómovia naučiť a z čoho by sme si mohli zobrať príklad. Stačilo by len otvoriť oči a vnímať citlivejšie svet okolo seba a nie len samého seba. Počas mojich vzdelávacích aktivít na východnom Slovensku, kde som osobne navštevovala jednotlivé MRK v spolupráci s Úradom splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, som sa sama mnohému naučila. Mohli by sme si všimnúť ich úžasnú spontánnosť, temperament, lásku a hrdosť k ich pôvodu. Sú autentickí. Mohli by sme vidieť ich nadhľad aj v neľahkých životných situáciách. Svoj život si vážia a oslavujú napriek všetkému. Majú významné hudobné nadanie a obdivuhodný hudobný sluch. Počas mojej práce som snáď nestretla Róma, ktorý by nebol talentovaný spevák alebo tanečník. Svojim talentom vedia šíriť mnoho radosti. Dlhé roky som sa tancu venovala, nedokážem obsedieť, keď počujem ich piesne a vidím ich temperament. Okamžite by som sa k nim pridala. A tak keď sa ma často ľudia pýtajú, ako môžu byť Rómovia takí veselí a šťastní v ich životnej situácii, je na mieste odpovedať protiotázkou: Ako môžeme byť my tak nešťastní a nespokojní, keď máme všetko a diametrálne odlišné podmienky na život?  

Nikdy nezabudnem na krásnu príhodu s rómskym dievčatkom. Po vzdelávacej aktivite som odchádzala do auta, deti ma odprevádzali a spolu so mnou až k autu išlo jedno dievčatko. V aute ma čakal obed, ktorý som sa mu rozhodla podarovať. Keď som jej podala krabičku s obedom, tvárila sa prekvapene, objavili sa jej iskričky v očiach, krabičku si zobrala do rúk, nepovedala síce ani pol slova, ale jej výraz vravel všetko. Bola vďačná a aj šťastná. Pre mňa to bol silný zážitok. Dopriala by som ho nám všetkým.  

 

Aké sú Vaše plány do budúcnosti? 

Aj s tými plánmi do budúcnosti by som bola opatrná. Naučila som sa, že život sa nedá naplánovať, život sa dá iba žiť a to najlepšie ako vieme. Samozrejme mám svoje sny, ciele a túžby a robím pre to maximum, avšak zároveň si uvedomujem, že mnoho okolností nemám vo svojich rukách. Preto, ak sa mi ich podarí usilovnou prácou a pri pozitívnom nastavení vyššej moci naplniť, budem za všetko nesmierne vďačná, avšak ak sa to nepodarí, s pokorou to prijmem a stanovím si nové ciele alebo to skúsim znovu, pretože tie sny, ciele a túžby nemajú dátum spotreby.  Vždy existuje možnosť pokúsiť sa o ich opätovné naplnenie alebo si stanoviť nové. Netreba sa vzdávať. 

Prezradiť by som mohla možno to, že mojím konkrétnym veľkým detským snom bolo vidieť zvieratá v ich prirodzenom prostredí, navštíviť ich v mieste ich prirodzeného, divokého a nespútaného domova. Verím, že raz sa mi podarí navštíviť nejaké to krásne africké safari.


 

Rozhovor viedla a pripravila Kristína Šlonerová.