Naše remeslo vymiera a to nesmieme dopustiť

Presne pred 20-timi rokmi sa uskutočnilo v Dunajskej Lužnej prvé Európske Rómske kováčske sympózium. Zaslúžil sa o to človek, ktorý si ctí tradíciu tohto výnimočného remesla a svojich predkov, umelecký majster cechu kováčskeho, Róbert Rigó st. Aj vďaka nemu kováčstvo u nás ešte stále žije a obdivuje ho celý  svet.

Odkiaľ pochádzate?

Narodil som sa 8.mája 1953 v Nových Košariskách, dnes je to časť dediny Dunajská Lužná. Naša dedina bola historicky odjakživa známa svojou rôznorodosťou, nakoľko v nej vo veľmi mierumilovných pomeroch spolunažívali Nemci, Maďari a Rómovia. Bolo nás sedem súrodencov, 5 bratov, dve sestry, ja som sa narodil ako piaty.

Kto bol vašim vzorom?

Samozrejme rodičia. Pochádzam z kováčskej rodiny, vďaka čomu som sa naučil veľkej pracovitosti. Otec nikdy nebol bez roboty, takže sme sa mali dobre. Kováčstvo sa dedilo z pokolenia na pokolenie. V časti Nové Košariská má toto remeslo viac ako 550 ročnú históriu! Aj preto ju zvykli prezývať železná dedina. Koče či konské postroje sa tam vyrábali odpradávna, takmer každá rodina tu vychovala nejedného kováča. A ženy neboli výnimkou. Ak bolo treba, nebáli sa chytiť kladiva a pustiť do práce.

Čo vám otec rozprával o histórii kováčov v Nových Košariskách?

Kováči tu nemali nikdy núdzu o prácu, ani počas druhej svetovej vojny. Všetci boli súdržní, vzájomne sa vždy podporovali a objednávky sa hrnuli. Komunita rómskych kováčov sa snažila držať pokope. Mali svoju vyhradenú časť, pre ktorú sa sami rozhodli. Každá rodina mala pri dome svoju malebnú dielňu, vďaka čomu sa stále cítili ako doma. V tom čase ich bolo dohromady vyše 35. Napriek vojne bol po práci kováčov veľký dopyt, takže moji rodičia stále pracovali, snáď jediným voľným dňom bola nedeľa, počas ktorej sa všetci kováči stretli, porozprávali sa a neraz si zahrali aj karty. Po nastolení nového komunistického režimu prišli nové pravidlá aj pre kováčov, ale vďaka môjmu otcovi mohla byť tradícia kováčskych dielní pri rodinných domoch zachovaná. Tak všetci kováči z rodnej dediny mohli zostať doma a nemuseli sa stať súčasťou štátnych tovární.

Čo vás, ako dieťa, inšpirovalo?

Ja som mal detstvo krásne, rád na to spomínam. Vyrastal som v kováčskom prostredí, pri kováčskej robote a kuť som skúšal prvýkrát už ako päťročný. Môj otec bol vtedy nesmierne hrdý a rád, že jeho syn inklinuje ku kováčstvu. No zo začiatku to nevyzeralo tak, že sa budem v budúcnosti venovať kováčstvu. Ani u mňa, ani u mojich súrodencov. Bolo to najmä z toho dôvodu, že žiadna kováčska škola vtedy na Slovensku neexistovala. Keď prišiel v roku 1968 čas vybrať si strednú školu, spočiatku som chcel odísť do českého Vsetína za sestrou, avšak zranil som sa pri futbale, a tak som zostal doma. Začal som navštevovať učilište Tesla v Bratislave, odbor mechanik elektronických zariadení.

Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká. Vnímali ste to aj vy v škole?

Školu som mal veľmi rád a patril som medzi skupinu najlepších žiakov. Každý si ma veľmi cenil, ja som na tej škole nikdy nepocítil, že by sa niekto na mňa pozeral ináč.

No napokon ste predsa len skončili pri kováčstve.

Nakoniec nás, starších bratov, spojila nešťastná udalosť, a to smrť otecka Františka pri autonehode. Tak sme sa v roku 1971 rozhodli pokračovať v kováčskej dielni nášho otca. Opustil som Teslu a začal som sa naplno venovať remeslu. Časom som rozbehol polročné kurzy kováčstva. Rozhodol som sa pre ne kvôli klesajúcemu záujmu o toto remeslo, ale aj kvôli nečinnosti mladých chlapcov, ktorí sa po škole ničomu nevenovali. Vytipoval som si chlapcov, ktorí vlastne po skončení základnej školy nikam nešli a to mi tak trošku vadilo. Viete, my sme boli zvyknutí, že ešte aj v tých horších časoch bol každý z nás v tej Dunajskej Lužnej vyučený. A takto vlastne vzniklo zameranie kováč zámočník, pričom na konci chlapci získali zváračský preukaz. Podarilo sa mi takto vychovať asi 50 kováčov a zároveň vyše 15 zamestnancov pre svoje podnikanie. Vyvážali sme výrobky do celého sveta. Neskôr sme sa začali zameriavať na umelecké kováčstvo, keďže začalo byť žiadané viac ako priemyselné.

Vnímali ste niekedy to, že ste Róm, ako výhodu?

Som hrdý na svoj pôvod. Kováčstvo je remeslo našich predkov, generácie kováčov ho zdedili, tak ako niekto dedí dom, hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. Nám naši otcovia a dedovia odovzdali remeslo a aj nesmiernu pracovitosť. Veľmi často aj dnešná generácia kováčov spomína na pracovnú disciplínu našich rodičov a starých rodičov. Bez toho, že by ich niekto kontroloval, vstávali ráno o 4 hodine. Pracovali do 10-11 hodiny, aby sa vyhli obedňajšiemu slnku. Keď sa naobedovali do 15-16 hodiny odpočívali a zas, keď sa už slnko schovávalo, pokračovali v robote až do 19-20 hodiny. Pracovný deň končil pre nich až vtedy, keď vedeli, že spravili normu.

Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne čelili?

Bolo to v roku 2008, keď prišla na návštevu Slovenska britská kráľovná Alžbeta II. Oslovili nás z Úradu vlády a z prezidentskej kancelárie aby sme pre ňu niečo vyrobili a reprezentovali tak slovenskú kováčsku tradíciu. Rozmýšľali sme, že čo asi vyrobiť a so synom sme sa nakoniec dohodli, že vyrobíme kovanú detskú ruku so srdcom na dlani v drevenej truhlici. Obrovským prekvapením bolo, keď mi o desať dní prišla obálka. Videl som, že je zo zahraničia, ale ja mám vo zvyku začať trhať, aby sa mi pošta nehromadila… No a keď som už tretíkrát natrhol tú obálku, tak si hovorím, počkať, veď tu je napísané že Buckinghamský palác! Vtedy som ho začal hladkať. Bol to ďakovný list od britskej kráľovnej za dar, čo sme jej venovali.

Je ešte niečo, čo by ste chceli v tejto práci dosiahnuť?

Je veľmi dôležité, aby sme si tradíciu ručného vyrábania v kováčstve zachovali, keďže ide vo svete o niečo jedinečné. Zároveň by to mohla byť aj budúcnosť remesla na Slovensku, nakoľko v zahraničí sa už zväčša využíva strojová výroba. Môj syn sa venoval kováčstvu rovnako ako ja a dnes je vo vedení našej rodinnej firmy Hefaiston. Pokračujúc v tradícii našich predkov, obohatili sme kováčsku výrobu o prvky umeleckého kováčstva a zámočníctva. Výrobky z vyhní z Dunajskej Lužnej zdobia mnohé historické a kultúrne pamiatky na Slovensku i v zahraničí. Spod rúk tunajších majstrov vyšli také diela ako brána na Grassalkovičovom paláci, ktorý je v súčasnosti sídlom prezidenta Slovenskej republiky, zábradlie na Michalskom moste v Bratislave, kovová ohrada okolo morového stĺpu na Rybnom námestí, ohrada Kačacej fontány na Šafárikovom námestí v Bratislave, kruhová prebíjaná mreža na otvorenej studni hradu Devín, mreža pre múzeum na Devíne, mreža na Pálffyho paláci, Mirbachovom paláci alebo práce pre Mestské múzeum v Bratislave. Svoju prácu sme zanechali aj na hrade Červený Kameň, Krásna hôrka, v Bojnickom zámku, ako aj po celom svete.

Fotogaléria