Veľmi rád prekonávam limity, ktoré mi ľudia prisudzujú.

Náš komunitný pracovník v Spišskom Štiavniku je výnimočný človek so zmyslom pre životné prostredie a zdravý životný štýl. Sny, cieľavedomosť a tvrdá práca Sebastiána v živote posunuli tam, kde je a on teraz svoje skúsenosti posúva mládeži.

Čo vás ako dieťa inšpirovalo? Čím ste chceli byť?

Keď som bol oveľa mladší, vždy som sníval, že budem paleontológom. Bol som fascinovaný dinosaurami a celým ekosystémom, v ktorom žili. Moja inšpirácia alebo skôr posadnutosť začal, keď som ako malý chlapec prvýkrát videl film Jurský park.

Kto bol vaším vzorom?

Michael Jackson! Fascinovalo ma ako otvorene odpovedal na environmentálne krízy a bojoval za ľudské práva. Taktiež som zbožňoval aj jeho hudbu.

A kto je vaším vzorom dnes?

Momentálne nemám len jednu osobnosť, ktorú považujem za vzor. Je to skôr komplex ľudí, ktorí ma inšpirujú na dennej báze. Napríklad Ariana Grande, Zendaya, Khalid, Greta Thunberg, Dean Withers.

Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká. Vnímali ste to aj vy osobne v škole?

Áno, určite som to vnímal od útleho veku. Stigmatizácia, ktorá prichádza s rómskym pôvodom, začína podľa mňa od narodenia. Už ako dieťa som cítil, že som iný a naplno som si svoju identitu uvedomil v období dospievania, najmä v momentoch keď som zažil odmietnutie alebo diskrimináciu.

Čo je podľa vás vaša najdôležitejšia rola?

Vzdelávať a učiť ľudí z marginalizovaných rómskych komunít s cieľom zlepšiť ich životné podmienky.

Ako ste sa dostali k tomu, čo dnes robíte a čo chcete vo svojej práci dosiahnuť?

Vždy som vedel, že si chcem vytvoriť kariéru v pomocnej profesii. Keď som prišiel zo zahraničia, dozvedel som sa o komunitnom centre a podal som si žiadosť. Chcem zlepšiť komunitu, v ktorej žijem a tiež ukázať, že generačná chudoba sa dokáže odstrániť keď na tom pracuje celá komunita.

Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne alebo osobne čelili?
Najväčšou výzvou je určite stále pre mňa spájanie minority s majoritou, nájsť bod kde sa všetci dokážu dohodnúť.

Čo Vás okrem práce osobne napĺňa?

Čas strávený vo fitku, hudba a čítanie. Rád tiež cestujem a spoznávam nové kultúry. Vždy ma teší keď môžem osobne rásť a zároveň niekoho inšpirovať.

Čo pre vás znamená byť Rómom?

Pre mňa to znamená byť hrdý na svoje korene, tradície a silu našej komunity. Znamená to niesť zodpovednosť, ale aj možnosť byť hlasom, ktorý búra predsudky.

Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?

Situácia je stále zložitá. Mnohí Rómovia žijú v generačnej chudobe a čelia predsudkom. No vidím aj pozitívne zmeny, hlavne tam kde je silná komunita a podpora. Preto je najväčšou výzvou podľa mňa vzdelávanie a motivácia mladých ľudí, ako aj búranie bariér medzi majoritou a minoritou. Diskriminácia je stále prítomná. Spoločnosť by mala viac investovať do inklúzie, vzdelávania a najmä pracovať s predsudkami. Najmä u pedagógov a zamestnávateľov.

Čo sa podľa vás môže majorita od Rómov naučiť?

Majorita sa od nás môže naučiť napríklad súdržnosti, úcte k starším, pohostinnosti a schopnosti zostať silný aj v ťažkých podmienkach.

Vnímali ste niekedy neprijatie alebo diskrimináciu pre svoj pôvod?
Áno, viackrát. Či už v škole, pri hľadaní práce alebo len pri obyčajnej návšteve úradu. Je to bolestivá skúsenosť, ale aj motivácia niečo zmeniť.

Čo vám pomohlo ísť ďalej aj napriek neprijatiu?

Moja cieľavedomosť a ego. Veľmi rád prekonávam limity, o ktorých si ľudia myslia, že ich mám.

Vnímali ste niekedy naopak, rómstvo ako výhodu?

Áno. Najmä pri práci s ľuďmi. Mám silnejší vzťah k deťom a mladým z komunity, lebo im rozumiem. Preto sa chcem naďalej venovať tejto problematike, pomáhať vo väčšom rozsahu ľuďom, ktorí to najviac potrebujú.

Aké najväčšie prekážky podľa vás stoja mladým Rómom v ceste za vzdelaním a ako sa ich snažíte v komunitnom centre prekonávať?

Najväčšou prekážkou je motivácia a podpora z domova. V komunitnom centre sa snažíme pracovať aj s rodinami a vytvárať pozitívne vzory. Podporujeme deti doučovaním, zážitkovým učením a osobným prístupom. Motivujeme mládež k štúdiu na stredných a vysokých školách, pretože najviac zaberá osobný príklad. Keď mladí vidia niekoho z komunity kto to zvládol.

Spomínate si na moment keď ste si uvedomili, že život môže byť lepší? Ako táto skúsenosť ovplyvnila vašu prácu s mládežou?

Áno, bol to moment keď som prvýkrát vystúpil zo svojej bubliny. Pochopil som, že môžem dokázať viac. Teraz sa snažím mládeži z MRK tieto momenty sprostredkovať.

Čo by ste odkázali mladým, ktorí strácajú nádej alebo neveria, že ich život môže mať zmysel a smer?

Hlavu hore, nádej zomiera posledná. Jedine vy sami sa môžete zachrániť, pracujte tvrdo na sebe a všetko dobré príde časom.