Národný projekt PRIM II. vznikol na Úrade splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity ako odpoveď na nutnosť podpory predprimárneho vzdelávania detí z marginalizovaných rómskych komunít. Jeho cieľom je vytváranie inkluzívneho prostredia v materských školách zapojených do projektu. Nezanedbateľné v tomto procese je zlepšenie spolupráce s rodinami z marginalizovaných rómskych komunít, ktorých deti navštevujú materskú školu, alebo sa pripravujú na vstup do materskej školy.

Vďaka tomuto národnému projektu mohli materské školy otvoriť brány aj pre zraniteľné skupiny rómskych detí, ktoré dostávajú úplne nové vzdelávacie podnety, sociálne a hygienické zručnosti, a tak sú oveľa viac pripravené na nástup do základných škôl. Materské školy, ktoré sa zapojili do tohto národného projektu, sa stali pevnými piliermi nového prístupu k inklúzii – snažíme sa vyrovnať štartovaciu čiaru medzi deťmi zo zraniteľného, etnicky segregovaného prostredia a medzi deťmi z majority. Deti, či pochádzajú z majority, alebo z minority, sa spolu učia hrať a vzdelávajú sa pod jednou strechou. Navzájom pritom spoznávajú svoje kultúry, prijímajú a akceptujú svoje inakosti. Iba takto, vo vzájomnej tolerancii a rešpekte, môžeme začať vytvárať nové školstvo, ktoré bude vnímavé na potreby všetkých detí, nech pochádzajú z akéhokoľvek sociálneho, jazykového, či etnického prostredia.

O tom, aké boli začiatky realizácie národného projektu PRIM II. v Materskej škole P. O. Hviezdoslava v Leviciach, či prečo je dôležité predprimárne vzdelávanie detí z marginalizovaných rómskych komunít nám viac porozprávali Katarína Olejárová, riaditeľka materskej školy a Ružena Vláčuhová, pedagogická asistentka.

Aké boli vaše začiatky s, keď ste sa doň zapájali? Ako si spomínate na spoluprácu s rodičmi, s rodičovskou asistentkou alebo s pedagogickou asistentkou?

Náš začiatok s NP PRIM bol určite náročný, pretože sme nevedeli, čo nás čaká. Zriaďovateľ si nás vybral z jedenástich materských škôl azda preto, lebo naša škola vždy robila rôzne projekty - teda sa domnieval, že aj tento projekt zvládneme a tak sme to dostali ako veľkú úlohu a s touto veľkou úlohou pracujeme až dodnes. Nie je to ľahké, pretože verejnosť nevníma rómsku komunitu, vrátane rómskych detí a ich rómskych rodičov, veľmi dobre. Aj vďaka tomu sme sa dostali v jednom školskom roku aj do takej malej polemiky, keď som rómske a nerómske deti zaradila do jednej triedy - deti z majority nám rodičia rovno odhlásili, alebo mi prišli oznámiť, že ak neurobím iné triedenie žiakov do tried, tak tri štvrtiny triedy odíde preč ešte behom toho dňa. A tak som musela trochu inak porozhadzovať žiakov do tried a nakoniec z materskej školy vzali rodičia iba jedno dieťatko. Tu mi pomohol aj zriaďovateľ, keď upozornil ostatné riaditeľky v regióne, že ak by náhodou niekto od nás chcel odísť k nim, nech ho o tom hneď informujú, aby sme sa pokúsili s nimi pracovať. Myslím, že rodičia na to prišli a aj preto nakoniec neodhlásili ostatné deti z majority z našej škôlky. V tomto školskom roku učiteľky mali dosť veľkú obavu o to, či sa k nám do škôlky prihlási potrebný počet detí. Zaujímal sa o to aj zriaďovateľ. Ja sama som tomu nechávala otvorené vrátka, lebo som verila, že dosiahneme potrebný počet detí a že prídu deti z majority a rovnako tak naše deti z rómskej minority. Mne je totiž jedno či sú to deti rómske či nerómske - sú to deti a všetky rovnako potrebujú škôlku. Nakoniec sa dokonca stalo to, že máme v škôlke aj rumunské deti, máme aj ukrajinské deti, máme deti, ktoré prišli z Turecka, takže vlastne máme obsadené takmer všetky miesta. V niektorých triedach máme aj vyšší počet detí a teraz si musíme na seba navzájom zvyknúť - aj deti, aj rodičia, aj učitelia, aj Nerómovia, aj Rómovia, aj deti zo zahraničia - lebo je to jedno ako vyzeráme, my sa spolu aj tak naučíme žiť.

Pani riaditeľka Katarína Olejárová, ako komunikujú samotné deti? Prijali sa už navzájom?

Deti nemajú až taký problém prijať sa navzájom. Problém prijatia sa, rešpektovania sa máme my dospelí, či sme to rodičia alebo nepedagogickí alebo pedagogickí zamestnanci. Deje sa tak preto, lebo máme predsudky. Deti predsudky nemajú, vytvárame im ich my, dospelí. Stane sa, že deti majú v sebe nastavené predsudky, ale je to zvyčajne z rodiny. Deti sú vnímavé na svoje okolie a na to ako je nastavené ich najbližšie rodinné prostredie a všetko akoby nasávali.

Pani riaditeľka, prečo je podľa Vás dôležité predprimárne vzdelávanie pre deti z MRK?

Moja odpoveď je, že nielen pre tie deti, ale pre všetky deti je predprimárne vzdelávanie nesmierne dôležité, pretože práve toto vzdelávanie ich pripraví na zvládnutie nástupu do základnej školy. My našim zverencom dáme veľa, či už zo sebaobsluhy, z hygieny a samozrejme vznikajú tu aj dôležité sociálne kontakty medzi deťmi. Deti vďaka tomu v prvej triede nebudú mať obavu a strach z toho, čo ich čaká, že v triede nikoho nepoznajú. Pozerám sa na môj peračník, na moje pero, som na ne ako prváčik hrdý, ale ak treba, už sa viem s nimi pekne podeliť, viem tie veci požičať. A aj pani učiteľka sa môže viac zamerať na vzdelávací proces a nemusí už riešiť atmosféru v triede. Všetky tieto benefity prináša predprimárne vzdelávanie, je preto dobré, že je po novom povinné (od piatich rokov).

Slečna Vláčuhová, prečo ste sa rozhodli pracovať ako pedagogická asistentka? Čím Vás vaša práca obohacuje?

Pre túto pozíciu som sa rozhodla, lebo mám rada prácu s deťmi, vždy som chcela v tomto odvetví pracovať. Vyštudovala som aj pedagogickú školu, ale v našom meste bola nízka šanca zamestnať sa v odbore. Nevzdala som sa však a hľadala som ďalej. A našla som si prácu v tejto materskej škole ako pedagogická asistentka. Keďže aj ja som Rómka, tak táto práca je pre mňa v prvom rade poslanie, až potom bežná práca. Je to silná emócia, lebo naši ľudia ma berú ako vzor, veď učím v materskej škole, takže ohlasy som mala veľmi dobré. Naši Rómovia sa tešili, že ma vidia a v druhom rade boli radi, že ako Rómka budem pracovať s ich deťmi, lebo všetci z našej komunity vedia, že ja mám deti veľmi rada a vidia na deťoch aj tú prácu, čo po nás zostáva. Človek nevie predstierať, že má rád deti, to sa nedá a ja sa snažím deti viesť k tomu, aby sa mali lepšie. Aj keď človek nevie zmeniť to, kam sa narodili, vie nasmerovať ich život k lepšiemu. Bohužiaľ, aj pedagogický asistent je len človek a nevie robiť zázraky. Je však dôležité, že chápe a vyzná sa v tom, čo tie rómske deti a ich rodičia žijú a vie im ukázať cestu, dať kúsok nádeje a ukázať im, že vzdelanie je dôležité.