
Tamara Plachetková: Chcela som prispieť k tomu, aby stereotypy o rómskych deťoch postupne zanikali
Tamara pochádza z Helcmanoviec a je čerstvou absolventkou Prešovskej univerzity. Od malička cítila, že jej poslaním je práca s deťmi a dnes to dokazuje, ako mentorka, ktorá sa zúčastnila mnoho neformálnych vzdelávaní, aktivít a programov ERASMUS. Vzťah k umeniu a ku kreativite ju sprevádza po celý život a s nami sa podelila o to, ako vníma situáciu Rómov na Slovensku
Ako by ste sa v krátkosti, pár vetami predstavili?
Volám sa Tamara. Mám dvadsaťštyri rokov a pochádzam z Helcmanoviec, malej dedinky na východnom Slovensku. Som čerstvou absolventkou Prešovskej univerzity. Od malička som cítila, že mojím poslaním je pracovať s deťmi a pomáhať im rásť. Som umelecky založený typ, takže sa venujem rôznym aktivitám, ktoré sú s tým spojené.
Čo Vás ako dieťa inšpirovalo? Čím ste chceli byť?
Ako dieťa ma vždy inšpirovalo umenie a kreativita. Túžila som byť herečkou, pretože ma fascinovalo, ako príbeh dokáže ľudí rozosmiať, dojímať alebo prinútiť premýšľať. Rada som tancovala, spievala, hrala na hudobnom nástroji, maľovala a zúčastňovala sa recitačných súťaží či divadelných predstavení. To pre mňa vždy znamenalo slobodu vyjadrenia a radosť a tieto skúsenosti mi pomohli rozvíjať tvorivosť.
Kto bol Vaším vzorom keď ste boli dieťa?
Mojím vzorom boli v detstve rôzni ľudia. Umelci - od spevákov až po hercov. Fascinovalo ma ako dokážu svojím talentom zaujať a inšpirovať ostatných a často som si predstavovala, že by som chcela robiť niečo podobné. Títo ľudia mi ukázali aké krásne je byť tvorivý a odvážny pri vyjadrovaní seba samého.
Kto je Vaším vzorom dnes?
Dnes je mojím vzorom moja učiteľka zo strednej školy, ktorá nás vedela učiť zážitkovou formou a dokázala, že učenie môže byť zábavné aj poučné zároveň. Povedala som si, že by som chcela byť učiteľkou, ktorá dokáže deti inšpirovať rovnako ako ona.
Koho by ste si vybrali dnes za svoj vzor ak by ste boli dieťa?
Možno trochu zvláštny vzor pre dieťa, ale teraz to už vidím z pohľadu dospeláka, takže myslím, že by som si za vzor vybrala niekoho ako Michelangela. I keď bol sochár a neskôr ho donútili vymaľovať Sixtínsku kaplnku, pravdepodobne si vďaka tomu uvedomil, že je v tom veľmi dobrý a ukázalo mu to, že niekedy musíme skúsiť aj niečo, čo nás spočiatku desí, aby sme nakoniec zistili, či v tom nebudeme výnimoční.
Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká. Vnímali ste to aj vy osobne v škole?
Osobne som rozdiely medzi štartovacou čiarou rómskych a nerómskych detí v mojej škole nepociťovala, pretože som vyrastala v komunite kde učitelia nerobili rozdiely. Práve naopak. Učitelia, ktorí si všimli môj talent sa ho snažili podporiť a rozvíjať. Vždy som vnímala, že učiteľ môže byť veľkou oporou a motiváciou pre každé dieťa bez ohľadu na jeho pôvod.
Ako vyrastajú rómske dievčatá / rómski chlapci? Je v ich výchove nejaký rozdiel?
Nemôžem hovoriť za celú rómsku komunitu, skôr z pohľadu mojej rodiny a blízkych priateľov. Myslím si, že rómske deti vyrastajú podobne ako ostatné deti, čiže s láskou a starostlivosťou svojej rodiny. Samozrejme, každá komunita má svoje tradície a zvyky, ktoré ovplyvňujú výchovu. U nás sú rodičia možno trochu prísnejší a niektoré citlivé témy sú veľmi kontroverzné, takže sa o nich otvorene medzi deťmi a staršími nerozpráva, zatiaľ čo u nerómov sa o podobných veciach hovorí otvorene. V niektorých rodinách sa tiež prejavujú rozdiely medzi chlapcami a dievčatami napríklad v tom, aké povinnosti alebo zodpovednosti majú.
Čo je podľa Vás Vaša najdôležitejšia rola?
Myslím si, že aktuálne je moja najdôležitejšia rola byť pre deti oporou a vzorom, aby sa cítili bezpečne, prijaté a vedeli, že môžu so mnou zdieľať svoje radosti aj starosti. Zároveň je pre mňa dôležité hrať svoju rolu, byť sama sebou a nič nepredstierať, pretože deti rýchlo vycítia keď niekto nie je úprimný.
Čo by ste chceli v tejto práci dosiahnuť?
V tejto práci by som chcela prispieť k tomu, aby stereotypy o rómskych deťoch postupne zanikali, aby sa prestalo hovoriť, že nikdy nič nedosiahnu alebo, že všetci sú rovnakí. Každé dieťa má svoj potenciál a u rómskych detí je ho obzvlášť veľa, len ho treba trpezlivo rozvíjať a usilovne s nimi pracovať. Je to beh na dlhú trať, ale verím, že keď im dáme správnu podporu a príležitosti, dokážu veľké veci a zaslúžia si, aby ich posudzovali podľa ich schopností, nie podľa predsudkov.
Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne, alebo osobne čelili?
V pamäti mi dodnes odznievajú slová ešte z čias keď som ukončovala strednú školu a jeden nemenovaný pán nám v rámci jedného projektu povedal, že to robíme preto, aby majorita videla, že vieme byť lepší. To ma trošku zarazilo, pretože som si do tej doby neuvedomovala, že ide o nejaké súperenie alebo niečo podobné. A odvtedy som čelila skôr nejakej osobnej výzve, v ktorej ako Rómka musím byť často dvojnásobne lepšia, ako ľudia z majority, aby si ma ľudia vážili a posudzovali objektívne. Myslím si, že práve na nás je vyvíjaný väčší tlak pre stereotypy, aj keď dosiahneme úspech, ľuďom to často stále nestačí a posudzujú nás prísnejšie. Pre mňa je preto výzvou nielen dokázať svoje schopnosti, ale aj ukázať, že stereotypy nie sú pravdivé a že Rómovia majú rovnaký potenciál ako každý iný človek.
Čo Vás, mimo práce, osobne napĺňa?
Mimo práce ma napĺňa čítanie kníh, maľba a hudba. Sú to aktivity, pri ktorých môžem úplne vypnúť. No mojou najväčšou vášňou je cestovanie a spoznávanie nových kultúr.
Čo pre Vás znamená byť Rómkou?
Byť Rómkou pre mňa znamená hrdosť na svoju kultúru, tradície a rodinu. Znamená to vnímať svoje korene a uchovávať ich.
Kedy ste začali vnímať svoju rómsku identitu?
Svoju rómsku identitu som začala vnímať postupne počas detstva, keď som si uvedomovala, že moja kultúra a tradície ma odlišujú od ostatných. Postupne som začala chápať hodnotu našich zvykov, hudby, jazyka a spôsobu života, na čo som bola vždy hrdá.
Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?
Situáciu Rómov na Slovensku vnímam, ako zložitú a často nespravodlivo vnímanú zo strany spoločnosti. Mnohé predsudky a stereotypy stále ovplyvňujú, ako sú Rómovia posudzovaní, a to aj napriek tomu, že mnohí z nás pracujú usilovne a dosahujú vzdelanie či profesionálne úspechy. Myslím si, že je dôležité ukazovať pozitívne príklady a rozvíjať potenciál rómskych detí, aby sa tieto predsudky postupne znižovali a aby sa spoločnosť naučila hodnotiť každého človeka podľa jeho schopností, nie podľa pôvodu.
Čo je podľa Vás najväčšou výzvou, pred ktorou rómske komunity stoja?
Najväčšou výzvou je podľa mňa prekonanie generáciou prenášanej chudoby, z ktorej sa mnohé rodiny nedokážu dostať. Tento problém brzdí aj ďalšie generácie a úzko súvisí s predsudkami, ktoré spoločnosť o nás má, pretože často predpokladá, že všetci Rómovia žijú rovnako ťažko.
Čo sa podľa Vás môže majorita od Rómov naučiť?
Myslím si, že majorita sa môže od Rómov naučiť veľa o rodine, súdržnosti a vzájomnej podpore. Rómovia často kladú dôraz na blízke vzťahy, tradície a kultúru, čo môže byť inšpiráciou pre spoločnosť.
Vnímali ste niekedy neprijatie alebo diskrimináciu pre svoj pôvod?
Napríklad, keď som niečo riešila cez telefón a predstavila som sa celým menom, tak už pre moje priezvisko vznikli nejaké predsudky, ale tie následne zanikli, ak ma daný človek spoznal osobne.
Čo Vám pomohlo ísť ďalej aj napriek neprijatiu? Čo Vám pomáha vyrovnať sa s diskrimináciou časti spoločnosti voči Rómom?
Na túto otázku neviem odpovedať, pretože som sa nikdy necítila neprijatá.
Vnímali ste niekedy naopak, rómstvo ako výhodu?
Áno, vnímam to aj ako výhodu. Napríklad jazyk nám dáva taký univerzálny spôsob komunikácie, kedy sa napríklad vieme dorozumieť aj s Rómami z iných krajín. Z vlastnej skúsenosti v zahraničí, kde sú ľudia tmavšej pleti, často pôsobíme skôr ako domáci než turisti. Rada mám na našom pôvode to, že sme často talentovaní v tanci, hudbe alebo športových aktivitách - najmä chlapci, ale nechcem, aby si ľudia mysleli, že to je všetko, čo vieme. Pre mňa je najdôležitejšie to, že Rómovia sú empatickí, precítení a majú silnú súdržnosť.
Aké sú Vaše plány do budúcnosti?
Do budúcnosti by som sa chcela usadiť, ďalej sa rozvíjať a venovať sa veciam, na ktoré som popri škole nemala čas.