Sociálna pracovníčka, mama a hrdá Rómka, ktorá sa rozhodla nezľaknúť sa predsudkov. Tatiana Dunová rozpráva o ceste k vlastnej identite, o tichých strachoch, aj vnútornej hrdosti, ktorá ju dnes vedie k pomoci druhým. V úprimnom rozhovore sme diskutovali o rómstve, dôstojnosti a viere, ale aj o tom, že aj zdanlivo nerovná štartovacia čiara sa dá prekročiť.  

Odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z obce Kecerovce v okrese Košice-okolie.

Čo Vás ako dieťa inšpirovalo? Čím ste chceli byť?
Už v detstve ma prirodzene motivovala potreba pomáhať druhým a byť užitočná pre ľudí vo
svojom okolí. Mojou pôvodnou ambíciou bolo stať sa lekárkou a aktívne sa podieľať na
záchrane ľudských životov. Táto predstava vychádzala z vnútorného presvedčenia pomáhať
ľuďom v náročných životných situáciách. Počas základnej školy som sa uchádzala o štúdium
na dvoch stredných odborných školách, pričom jednou z osobných výziev bol môj strach z
pohľadu na krv. Napriek snahe prekonať tento strach, sa moja profesijná cesta postupne
vyvíjala iným smerom. Vyštudovala som odbor poštový manipulant a po skončení
štúdia som začala pracovať ako poštová doručovateľka. Pravidelný kontakt s obyvateľmi v teréne a každodenné stretávanie sa s ich životnými príbehmi vo mne ešte viac prehĺbili potrebu aktívne sa podieľať na riešení sociálnych problémov. Tento proces ma prirodzene priviedol k rozhodnutiu pokračovať v štúdiu sociálnej práce na vysokej škole.

Kto bol Vaším vzorom, keď ste boli dieťa?
Mojím vzorom v detstve bola Adela Banášová. Vnímala som ju ako silnú, sebavedomú a
autentickú ženu, ktorá dokázala otvorene komunikovať, prepájať ľudí a vystupovať s
rešpektom voči každému bez rozdielov. Ako Rómka som v nej videla príklad ženy, ktorá si
zachovala ľudskosť, hodnoty a profesionalitu, čo ma motivovalo veriť, že aj ženy z rôznych
prostredí môžu byť viditeľné, rešpektované a mať pozitívny vplyv na spoločnosť.

Koho by ste si vybrali dnes za svoj vzor, ak by ste boli dieťa?
Mojím vzorom by bola moja nebohá babka, ktorá bola pevnou hlavou rodiny a dokázala
udržať súdržnosť aj v náročných chvíľach. Jej múdrosť, pokoj a obetavosť ma dodnes
inšpirujú a učia hodnotám solidarity, zodpovednosti a starostlivosti o druhých.

Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je vždy a všade rovnaká. Vnímali ste to v škole aj Vy osobne?

Áno, nerovnakú štartovaciu čiaru som vnímala, hoci moja osobná skúsenosť v kolektíve bola
pozitívna. V škole som nemala problém s nerómskymi spolužiakmi, bola som jedinou
Rómkou v triede a prijali ma ako rovnocennú. Napriek tomu som v sebe spočiatku niesla
strach z toho, ako budem prijatá, ktorý vyplýval skôr zo spoločenských stereotypov a
rozdielnych východiskových podmienok. Táto skúsenosť mi ukázala, že rovnosť v prístupe a
podporné školské prostredie dokážu výrazne zmierniť nerovnosti medzi deťmi.

Ako vyrastajú rómske dievčatá/rómski chlapci? Je v ich výchove nejaký rozdiel?
Z mojej skúsenosti rómske dievčatá a chlapci vyrastajú v úzkom rodinnom a komunitnom
prostredí, kde sa od detí často očakáva, že budú plniť určité úlohy podľa tradičných rolí.
Dievčatá sú viac vedené k starostlivosti o domácnosť a rodinu, zatiaľ čo chlapci majú
zvyčajne viac voľnosti. Aj tak som vždy vnímala, že vzdelanie a rovnaké príležitosti sú
kľúčové pre ich rozvoj a v mnohých rodinách sa tieto rozdiely postupne zmierňujú.

Čo je podľa Vás Vaša najdôležitejšia rola?
Byť podporou a sprievodcom ľudí z marginalizovaných a vylúčených komunít. Mojou úlohou je poskytovať odborné sociálne poradenstvo, pomáhať im riešiť každodenné problémy a vytvárať príležitosti, aby sa cítili rovnocenní a mali šancu na dôstojný zmysluplný život. Pre mňa je dôležité byť mostom medzi komunitou a systémom a zároveň inšpiráciou, že zložité životné situácie je možné prekonať.

Ako ste sa dostali k tomu, čo dnes robíte?
Cesta k tomu, čo dnes robím, nebola jednoduchá a vyžadovala si odhodlanie a vytrvalosť.
Svoje prvé skúsenosti som získala prácou v teréne ako terénna pracovníčka, kde som stretávala ľudí z mojej obce a videla ich životné výzvy na vlastné oči. Veľkou motiváciou pre mňa bola jedna nerómska kolegyňa, ktorá vo mne videla potenciál a povzbudila ma študovať sociálnu prácu.

Čo by ste chceli v tejto práci dosiahnuť?
Aby ľudia neboli dlhodobo odkázaní na pomoc iných, ale aby postupne získali istotu a zručnosti riešiť svoje životné situácie sami. Mojím cieľom je posilňovať ich samostatnosť, zodpovednosť a schopnosť rozhodovať sa, aby sa v živote vedeli oprieť predovšetkým o seba.

Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne alebo osobne čelili?
Najväčšou výzvou bolo prekonať vlastné obavy a neistotu v začiatkoch mojej profesionálnej cesty. Ako Rómka som sa často stretávala s vnútorným strachom, ako ma prijmú ľudia z majority a či dokážem byť rovnocennou súčasťou profesionálneho prostredia. Zároveň bolo veľkou výzvou získať odborné znalosti a skúsenosti potrebné na poskytovanie kvalitného sociálneho poradenstva. Prekonanie týchto prekážok ma však posilnilo a dnes mi umožňuje pôsobiť sebaisto a odborne v oblasti, ktorá je pre mňa zároveň poslaním.

Čo Vás mimo práce napĺňa?
Mimo práce ma najviac napĺňa môj syn, s ktorým trávim každý voľný moment. Rada sa tiež
venujem tvorivosti – obľubujem prípravu a zdobenie obložených chlebíčkov, pri ktorých si
môžem na chvíľu oddýchnuť od práce a sústrediť sa na kreativitu.

Čo pre Vás znamená byť Rómkou?
Hrdosť na svoju identitu, kultúru a tradície, ale aj zodpovednosť reprezentovať komunitu pozitívnym spôsobom. Znamená to byť súčasťou silnej rodinnej a komunitnej väzby, vážiť si naše hodnoty a zároveň sa usilovať o otvorenosť, vzdelanie a rovnocenné príležitosti pre ďalšie generácie.

Kedy ste začali vnímať svoju rómsku identitu?
Už v detstve som si uvedomovala, že som súčasťou komunity s bohatými tradíciami a hodnotami. Postupne som si začala vážiť svoju identitu a byť hrdá na to, kým som a zároveň sa snažím byť pozitívnym príkladom pre ostatných.

Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?
Je zložitá a plná výziev. Z vlastnej skúsenosti viem, že hoci sa zlepšuje podpora komunít a prístup k vzdelaniu, mnohí ľudia stále čelia problémom v bývaní, zamestnaní či pri získavaní rovnakých príležitostí. Preto je dôležité, aby sme ľudí posilňovali, učili ich samostatnosti a vytvárali podmienky, v ktorých môžu viesť dôstojný a nezávislý život.

Čo je podľa Vás najväčšou výzvou, pred ktorou rómske komunity stoja?
Prekonanie sociálnych a ekonomických bariér, ktoré limitujú prístup k vzdelaniu, zamestnaniu a dôstojnému bývaniu. Z vlastnej práce viem, že mnohí ľudia potrebujú podporu nielen pri riešení každodenných problémov, ale aj pri budovaní samostatnosti a schopnosti rozhodovať sa vo vlastnom živote.

Čo sa podľa Vás môže majorita od Rómov naučiť?
Aké dôležité sú silné rodinné a komunitné väzby a vzájomná podpora... Rómovia často dokážu napriek ťažkostiam zachovať solidaritu a vzájomne si pomáhať, čo je pre mňa inšpirujúce a hodnotné.

Vnímali ste niekedy neprijatie alebo diskrimináciu pre svoj pôvod?
Nikdy. Ako som spomínala, počas stredoškolského štúdia som bola jedinou Rómkou v triede a bola som prijatá ako rovnocenná spolužiačka. Rovnako na vysokej škole ma hodnotili podľa schopností a odborných kompetencií, čo potvrdzuje, že inkluzívne prostredie podporuje rovnaké príležitosti a minimalizuje predsudky voči jednotlivcom.

Vnímali ste niekedy, naopak, svoje rómstvo ako výhodu?
Áno, prináša mi hrdosť na svoju identitu, kultúru a tradície, ktoré ma formovali a učia hodnotám, ako sú rodina, solidarita a vzájomná podpora. Tieto skúsenosti mi pomáhajú lepšie porozumieť ľuďom z mojej komunity a efektívne ich podporovať v práci aj v osobnom živote.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti?
Do budúcnosti sa chcem ďalej rozvíjať v oblasti sociálnej práce a poskytovať kvalitné
poradenstvo ľuďom z marginalizovaných a vylúčených komunít. Ako hrdá Rómka a
vysokoškolsky vzdelaná žena chcem byť pozitívnym príkladom, že Rómovia dokážu
dosiahnuť vzdelanie, samostatnosť a prispievať k rozvoju spoločnosti, a zároveň zanechať
trvalý dojem a inšpiráciu pre ďalšie generácie.

Myslíte si, že Slovensko sa dostane do bodu, kedy tu nebude diskriminácia?
Úplne odstrániť diskrimináciu je náročné, pretože ide o dlhodobý proces zmeny postojov a
stereotypov voči menšinám. Verím však, že Slovensko sa môže postupne priblížiť k
prostrediu, kde budú rovnaké príležitosti a rešpekt voči všetkým občanom, ak budeme
systematicky podporovať inklúziu, vzdelávanie a medziľudskú toleranciu. Každý krok
smerom k porozumeniu a otvorenosti pomáha vytvárať spoločnosť, kde diskriminácia
postupne stratí miesto.