Na Úrade splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity (Úrad vlády SR) pripravujeme sériu článkov, ktorými Vám chceme priblížiť  našu prácu a zároveň prácu neziskových organizácií, intenzívne pracujúcich na zlepšovaní životnej situácie rómskych komunít a odstraňovaní prekážok, s ktorými sa tieto komunity denne stretávajú. V sérii článkov pod názvom Antidiskriminačná rubrika Vám budeme raz mesačne predstavovať konkrétne projekty - pozitívne príklady práce v komunitách aj s ich zapojením, prácu na ich rozvoji, výzvy s tým spojené, ako aj budúcnosť aktuálnych/prebiehajúcich projektov.

V prvom zo série článkov  nám Barbora Vaněk približuje prácu v rámci Národného projektu PRIM II, ktorý na Úrade splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity metodicky viedla.

Ako by ste predstavili svoj projekt?

Hlavným zameraním projektu PRIM II je podpora inklúzie v materských školách – teda vytváranie prostredia, v ktorom sa zdôrazňuje predovšetkým právo každého dieťaťa na plnohodnotné a kvalitné vzdelanie. V prípade detí pochádzajúcich zo znevýhodneného prostredia je predprimárne vzdelávanie predškolská výchova kľúčová a mala by byť široko dostupná. Aj preto sme určili podmienky zapojenia sa obcí do projektu na základe kritéria podrozvinutosti, a teda aj segregácie – aby sme pomoc dostali tam, kde ju najviac treba.

V zapojených obciach sme v materských školách a rómskych komunitách podporovali zvyšovanie účasti detí z MRK (marginalizované rómske komunity) na vzdelávaní v materských školách, venovali sme sa zlepšovaniu ich výsledkov ako aj aj spolupráci s rodinami.

Projekt podporuje obce v rozvoji materských škôl a komunít hneď viacerými spôsobmi: pomáha so zamestnávaním pedagogických asistentov, odborných zamestnancov a rodičovských asistentov, podnecuje vytváranie inkluzívneho vzdelávania v materskej škole, pričom sa snaží, aby sa vytvárali pracovné príležitosti vo výchove a vzdelávaní pre ľudí žijúcich v týchto komunitách. Vďaka tomu sa v materských školách môže zamestnať viac členov podporného tímu, ktorí majú navyše ku komunite blízko.

Nezabúdajme ani na prácu mimo priamej pomoci v materských školách: tvorba metodiky, sieťovanie a konzultácie od expertov, lektorov a regionálnych koordinátorov s ľuďmi z terénu a poskytovanie vzdelávacích aktivít.

Celkovou filozofiou projektu je teda rozvíjať inklúziu (teda vytvárať prostredie, v ktorom sa hľadajú spôsoby, ako žiť s rôznorodosťou a čerpať  z nej) – do prostredia materských škôl, aby každé dieťa malo šancu zažiť úspech, cítiť sa byť prijaté, rešpektované a podporované.

Aká bola situácia v obciach a materských školách pred začiatkom projektu?

Situácia v obciach, kde pôsobíme, nebola ľahká – a to najmä čo sa týka účasti rómskych detí v materských školách. V niektorých obciach neboli materské školy ani postavené, vo väčšine ostatných obcí do nich chodili len „nerómske“ deti, alebo deti z rómskych rodín, ktoré žili integrovane. Deti z marginalizovaných a segregovaných rómskych komunít boli zo vzdelávania v materskej škole takmer úplne vylúčené.

Veľkou oporou nám v začiatkoch projektu bola sieť regionálnych koordinátorov, ktorí denne cestovali do obcí a škôl, kde vysvetľovali a zdôvodňovali nutnosť zapájania detí do vyučovania v materských školách, a to ako pred vedením obce, tak aj pred rodičmi a rodinami detí. Koordinátori tiež pomáhali obciam a školám usmerňovať ich aktivity a pomáhať im vytvárať spomínané inkluzívne prostredie.

Vďaka ich práci a nadviazaniu na dobré skúsenosti z predošlých národných projektov (najmä NP MRK MPC a NP PRINED) sa podarilo, a to hneď od začiatku, nastaviť podporné aktivity pre školské tímy, rodiny detí a deti samotné tak, že nakoniec sme postupne presvedčili ľudí žijúcich v komunitách, ale aj vedenia obcí o potrebe vzdelávania detí v materských školách.

S akými prekážkami ste sa museli vysporiadať?

Najväčšiu bariéru vždy predstavuje ľudský faktor – neochota, nezáujem a nedôvera sťažujú prácu na akomkoľvek projekte. Našou najväčšou výzvou bolo vytvoriť vzájomné pochopenie: aby aj napriek všetkým rozdielom a bariéram obe strany, teda aj „nerómovia“, aj rómski rodičia rozumeli, že spoločné vzdelávanie a kvalitná príprava pred nástupom detí do základnej školy uľahčia budúce vzdelávanie pre všetky deti. Cieľom bolo dosiahnuť, aby nik nespochybňoval význam budúceho vzdelávania.

Potrebovali sme sa popasovať s predsudkami, a to najmä ohľadom schopností detí pochádzajúcich z rómskych komunít – odstraňovať stereotypy ako „z týchto detí nič nebude“. Paradoxne nás to ešte viac motivovala pracovať s každým, kto bol do procesu vzdelávania detí zapojený – od rodičov, cez učiteľov a riaditeľov, až po celé komunity. Vychádzali sme z ďalšej z našich kľúčových filozofií – to, čo dieťa dokáže, je hlavne vizitkou dospelých v jeho okolí.

Čo bola najväčšia výzva na ceste za vaším cieľom?

Asi najväčšou výzvou, ktorá bola, je a bude vždy prítomná v našej spoločnosti je búranie bariér, stereotypov a predsudkov o tom, kto Rómovia sú a v čom im môže systém vzdelávania pomôcť.

Hovoríme o marginalizovaných komunitách, kde vzdelanie bez prepojenia na zlepšovanie životných podmienok (teda bez prístupného, dôstojného bývania a živobytia) nemusí byť ponímané ľuďmi žijúcimi v chudobe a v sociálnom vylúčení ako hodnota sama o sebe. Povedané ľudskou rečou, ak žijete v chudobe celé generácie, strácate nádej, že vzdelanie Vám pomôže sa z nej dostať, ak nikde okolo seba nevidíte príklady ľudí, ktorým sa to podarilo.

Aj táto práca však bola menšou výzvou, ako práca s majoritnou spoločnosťou – učiteľkami, učiteľmi, vedeniami škôl, rodičmi a starostami. Bojovali sme s predsudkami, vylučovaním, často na tak základnej úrovni, ako je nepochopenie, prečo by rómske deti mali chodiť do tried a škôl s „nerómskymi“ deťmi. Vnímali sme, že rozdiely medzi svetmi chudoby a strednej triedy (prípadne vyššej, alebo až extrémne bohatej triedy) vytvárajú niekedy až paralelné svety.

Akú radu by ste dali niekomu, kto bude v budúcnosti riešiť podobný problém, ako vy?

Držte sa nosnej filozofie, ktorú máte určenú – pre nás to bolo vzdelanie a vzdelávanie ako kľúčová hodnota každej spoločnosti. To, ako vzdelávanie na Slovensku vyzerá a ako sa deti v tomto systéme cítia, je pre ich ďalší život určujúce – nielenže si z neho sami vezmú do života to, čo im ponúkne, ale posunú to aj na ďalšie generácie.

Ak teda nastavíme spravodlivý systém, v ktorom sa budú deti cítiť rešpektované, navzájom si rovné, podporené vo svojej rôznorodosti a budú vidieť príležitosti, ktoré sa im ponúkajú, tieto hodnoty prenesú aj na svoje deti.

V tomto duchu by sme odporúčali nastaviť všetky aktivity: podporné mechanizmy pre deti, ktoré sú zo znevýhodneného prostredia, alebo zažívajú iný typ znevýhodnenia. Netreba zabúdať na vzdelávanie a prípravu učiteliek a učiteľov, ako aj ich podporu počas každodennej práce. Pomoc všetkých školských, mimoškolských a voľnočasových aktivít a participácia rodiny tiež pomáhajú pri správnom nastavení podporného systému.

Nezabudnime na jednu z najdôležitejších vecí - vytváranie príležitostí na zamestnanie pre ľudí zo zapojených komunít na pozície vo výchovno-vzdelávacom procese. Je potrebné, aby mali deti vzory z vlastnej komunity, ktoré im dajú pocit, že ich snaha má význam a majú budúcnosť. Táto diverzita pomáha učiteľom zvyknúť si na rôznorodosť a dáva ľuďom z komunít zmysluplnú a motivujúcu prácu.

Aká je situácia teraz?

Momentálne je situácia taká, že predprimárne vzdelávanie pre deti od 5 rokov bolo zavedené ako povinné, s čím sa museli materské školy a ich zriaďovatelia popasovať. V tomto im významne pomohol projekt PRIM svojou dlhodobou podporou pre školy, ktoré boli vďaka tomu na situáciu pripravené.

Viac sa už nestretávame s nezáujmom – starostovia pochopili, že spolupráca je potrebná a že projekt PRIM vie byť naozaj veľkou pomocou.

Stále však ostáva najväčšia výzva na zdolanie: prepojenie svetov rôznych kultúr a menšín, aby sa postupne diverzita stala pre spoločnosť hodnotou a nie hrozbou.

Je vaše riešenie udržateľné?

Predprimárne vzdelávanie je súčasťou systému školstva, výchovy a vzdelávania – o udržateľnosti niet pochýb. Kvalitné predprimárne vzdelávanie si však vyžaduje podporný tím, pedagogických asistentov, aj odborných zamestnancov.

Netreba zabúdať na komplexný prístup, teda aj prácu s rodinami – tá musí mať hlavu a pätu, kvalifikovaného človeka, ktorý ju vedie. Zamestnávanie rodičovských asistentov, alebo pomocných vychovávateľov nie je bežná prax materských škôl a vyžaduje si navýšené financovanie, no prínos je nespochybniteľný. Tu by mal do procesu zasiahnuť zriaďovateľ, alebo štát pomocou vo financovaní.

Naše riešenie je udržateľné, ale musí sa stať prioritou.