V nasledujúcom rozhovore nám priblíži svoju prácu na  Národnom projekte Zdravé komunity 2B asistentka podpory zdravia z prostredia nemocníc, Magdaléna Chymaľová, pôsobiaca na Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach.

• Predstavte nám, prosím, Váš projekt.

Projekt Asistent podpory zdravia v prostredí nemocníc má za cieľ pomôcť pacientom predovšetkým z prostredia rómskych komunít, ktorí potrebujú mediátorov počas hospitalizácie. Momentálne v 11 nemocniciach v Prešovskom, Košickom a Banskobystrickom kraji (kde je najviac rómskych komunít) pôsobí 14 asistentiek. Práca asistentky je zameraná najmä na mediačnú, osvetovú a psychosociálnu oblasť. To znamená, že na gynekologicko-pôrodníckych a pediatrických oddeleniach sa väčšinu času venujeme mamičkám pred pôrodom a po pôrode aj ich deťom na pediatrii. Konkrétne to znamená, že s nimi vediem motivačné rozhovory a poskytujem im psychosociálnu podporu, aby zvládli pobyt v nemocnici, sprevádzam ich na vyšetrenia, komunikujem a robím sprostredkovateľku a tlmočníčku medzi zdravotným personálom, pacientkami, ich rodinnými príslušníkmi a to aj v spolupráci s terénom. Vzdelávam ich o základoch zdravej výživy, škodlivosti fajčenia, popôrodnej starostlivosti o seba a novorodencov, dohliadam na dodržiavanie osobnej hygieny, pomáham s dojčením bábätiek. Som s nimi aj pri pôrode, ak si to vyžiada personál alebo samotná pacientka. Som pre nich akási „bútľavá vŕba“, opora a človek, ktorému dôverujú a tým pádom aj ľahšie spolupracujú. Pre personál som tá, ktorá uľahčí komunikáciu, odbremení od nemedicínskych činností, vyrieši situácie, ktoré si vyžadujú komunikáciu aj mimo nemocnice.

• Aká bola situácia predtým, ako ste začali pôsobiť na Národnom projekte?

Viem povedať, ako to vnímam ja, personál nemocnice a samotní pacienti - situácia v nemocnici bola predtým, ako som tam nastúpila ja, pre obe strany veľakrát ťažko zvládnuteľná. Pacienti, ktorí prídu do nemocnice, sú vytrhnutí zo svojho prirodzeného prostredia, v ktorom vyrastali a nevedia sa v novom prostredí orientovať. V nemocniciach sú doslova hodení do vody a netušia, čo sa s nimi bude diať. Majú strach, obavy, očakáva sa od nich, že budú dodržiavať pravidlá, ktorým ani nerozumejú a tým pádom reagujú stresovo, čo môže vyvolať konfliktné situácie, nepochopenie na oboch stranách. Navyše je tu aj jazyková bariéra, slabé hygienické návyky a chýbajúca infraštruktúra, zanedbaný zdravotný stav, závislosť od cigariet, nepripravenosť pacientiek na rodičovstvo a pôrod a iné problémy. Personál nemocnice musel časť svojho pracovného času venovať usmerňovaniu pacientov namiesto venovaniu sa zdravotníckej činnosti, vysvetľovať im, čo v nemocnici smú, nesmú, čo sa s nimi bude diať. Na druhej strane zasa pacienti veľakrát medicínskemu slovníku nerozumeli, ale báli sa opýtať, častejšie utekali z nemocnice, prichádzalo za nimi množstvo hromadných návštev, z čoho vznikali konflikty, nemali tam žiadnu blízku osobu, na ktorú by sa vedeli obrátiť.

• S akými prekážkami ste sa museli vysporiadať (a ako)?

Práca asistentky nie je náročná fyzicky, ale psychicky určite. Vo svojej práci sa stretávam s rôznymi prípadmi, ľuďmi a ich osudmi. Zo začiatku bolo pre mňa veľmi ťažké vysporiadať sa so smutnými situáciami - napríklad keď som chodila za pacientkami, ktoré porodili a dieťatko sa im narodilo ťažko postihnuté, choré, alebo skoro pri pôrode zomrela samotná pacientka. Stále ma to vie rozľútostiť, no viem, že musím byť silná v prvom rade ja, aby som im vedela poskytnúť primeranú psychickú podporu. Keď počúvam ich ľudské osudy, čo musia dennodenne zažívať, obdivujem, ako to zvládnu a je mi ľúto, že im nedokážem pomôcť. No niekedy aj samotné pacientky odmietajú spolupracovať a počúvať, čo im hovorím, nerešpektujú ani moje pokyny ani pokyny personálu. Vtedy je to o to ťažšie, pretože si nedajú vysvetliť, že im chcem pomôcť, byť tam pre nich a uľahčiť im pobyt v nemocnici. Vtedy pomáha len získať si dôveru pacientky a vysvetľovať jej, že je to pre jej dobro a dobro jej dieťatka.

• Aká je situácia teraz?

Nemocnica vníma moju prácu veľmi prínosne, nakoľko sa vo všeobecnosti splnili ich očakávania a došlo k zlepšeniu situácie na oddeleniach. Vnímam, že pacientky sú komunikatívnejšie a otvorenejšie vo vzťahu k personálu a lepšie rozumejú potrebe ich pobytu v nemocnici. Tým, že v nemocnici pôsobím ako laktačná poradkyňa a pomáham im s rozbehnutím dojčenia, uvedomujú si, že pre dieťatko je najlepšie materské mlieko a pokračujú v dojčení aj po návrate domov. Aj počas ich pobytu v nemocnici si všímam, že viac dodržiavajú osobnú hygienu, starajú sa príkladne o seba aj o bábätká a nenechávajú ich samotné na izbe – teda okrem tých, ktoré sú závislé na fajčení. V mojej prítomnosti dokážu lepšie komunikovať so zdravotníckym personálom a majú väčšiu odvahu na niečo sa opýtať. Počas pôrodu viacej spolupracujú s personálom a nie sú až tak vystresované, ako keby som pri pôrode nebola. Po odchode z nemocníc sa snažia pravidelne chodiť na preventívne prehliadky (s deťmi ako aj samé) a začína im záležať na vlastnom zdraví a zdraví ich detí.

• Čo ste riešili, alebo zažili pri Vašej práci s pacientkami?

Hneď ráno po víkende, po nástupe do práce, ma sestrička poprosila o pomoc s klientkou, ktorá bola počas víkendu prijatá na hospitalizáciu na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie, a to už osemkrát počas niekoľkých dní, z čoho 7 krát ušla. Bolo veľmi potrebné a nutné, aby klientka ostala hospitalizovaná, pretože mala rizikové tehotenstvo a hrozil jej potrat. Vybrala som sa na izbu, kde mala ležať, no klientku som našla prechádzať sa po chodbe a už hľadala spôsob, ako znova ujsť. Po dlhých rozhovoroch, neustálom hľadaní aktivít pre ňu, nielen počas mojej služby, ale aj počas mojej neprítomnosti, som sa snažila, aby vydržala každý deň do nasledujúceho rána v nemocnici, pokým sa späť do práce ráno nevrátim. Takto to vyzeralo niekoľko dní. Nakoniec sa podarilo klientku v nemocnici udržať a po pôrode odchádzala z nemocnice s úsmevom na tvári a s dieťatkom v náručí domov.

Iná klientka, vyčerpaná z ťažkého pôrodu, hneď po ňom tuho zaspala. Dieťa mala uložené v postieľke vedľa seba, no spala a nevnímala čo sa deje naokolo. Počas jej spánku dieťa v postieľke začalo zvracať plodovú vodu a následne sa začalo aj dusiť. Našťastie som bola v tej chvíli pri vedľajšej posteli a rozprávala sa s inou klientkou. V tom momente som neváhala a s dieťatkom v náručí bežala k sestričkám, ktoré mu poskytli okamžitú zdravotnú pomoc. Klientku som zobudila, povedala jej o tom, čo sa stalo, upokojila ju a následne zaviedla k personálu, aby sa informovala o zdravotnom stave dieťaťa. Personál mi veľmi ďakoval, že som nestratila duchaprítomnosť a okamžite situáciu riešila. No a klientka, keď odchádzala domov s dieťatkom, mi prišla so slzami v očiach ešte raz osobne poďakovať.

Tretí príbeh je z oddelenia rizikovej gravidity - tu som mala klientku, ktorá tam bola dlhodobejšie hospitalizovaná z dôvodu ťažkého postihnutia vtedy ešte nenarodeného dieťatka. Utápala sa celé dni v žiali, plakala a mala ťažké depresie z toho, ako sa zvládne starať o postihnuté dieťa. Tejto klientke som v tom období čo najpokojnejšie a hlavne rozhovormi a vypočutím jej útrap, pomáhala zvládnuť najťažšie dni v jej živote. Hľadali sme spoločne možnosti, ako jej so starostlivosťou o postihnuté dieťa pomôcť, či už v domácom prostredí, alebo v nemocničných zariadeniach. Niekedy stačí klientku držať za ruku a len počúvať, vtedy cítite, ako z Vašej energie ubúda, ale jej energia pribúda. Častokrát odchádzam domov s pocitom, že nie som tu iba ja pre nich, ale aj oni pre mňa.