Známy ženský magazín Madam Eva vyspovedal generálnu riaditeľku sekcie európskych programov Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, PaedDr. Ingrid Zubkovú. V úprimnom rozhovore hovorí o obdive k rómskych ženám a svojich motiváciách zlepšiť im život.

Šikovné Rómky, ktoré by sa presadili vo verejnom priestore, poznáme väčšinou len ako hudobníčky, umelkyne, módne návrhárky. V akých iných profesiách zvyknú vynikať? 

Na Slovensku, a vôbec aj v ostatných krajinách, žije mnoho žien, Rómok a Polorómok, ktoré si vybudovali úspešnú kariéru a žijú svoj vysnívaný život. A ani ich susedia nemusia tušiť, že vedľa nich býva Rómka. Je pravdou, že najviac sú viditeľné ženy, ktoré sú nejakým spôsobom postrehnuteľné v médiách, lebo pekne spievajú, sú súčasťou tanečných skupín, alebo precítene ovládajú husle, klavír ... Ale popravde, takých je omnoho menej ako ostatných žien. A patrí im úcta a obdiv, lebo pomáhajú, možno aj nie cielene, rúcať nezmyselné mýty  a stereotypy o Rómoch. Mnohé rómske ženy učia v školách, starajú sa o chorých, pracujú na rôznych pozíciách v úradoch, sú lingvistky, historičky, majú svoje firmy, sú v parlamente, v mimovládnom sektore, v médiách, ovládajú remeslá ako kováčstvo, zlatotepectvo, pečú vynikajúce koláče, varia a obsluhujú v reštauráciách a vôbec, pôsobia v každom odvetví a ako hovorím, nemusíme vedieť, že sú Rómky.

Viac je zrejme teda „obyčajných“ žien a matiek, ktoré robia čo sa dá, aby ich dcéry v živote uspeli.

A presne tým patrí obdiv. Ženám, ktoré vychovali každé rómske žieňa, ktoré sa snaží prebiť a prežiť vo svete predsudkov a stereotypov a ktoré sa snaží nájsť pre seba a svoje deti pre nich komfortné miesto pod slnkom. Mnohé my svojim životom napĺňame túžby svojich matiek, ktorým konštelácia životných okolností zabránila pretaviť svoje ambície do skutočnosti. My, ich dcéry, častokrát v tejto nevedomosti, ale s pocitom úcty k ním, si necháme radiť a poslúchame s dôverou. A to nás môže preniesť do úspešného pracovného života. A ak je v ňom miesto aj na pomoc pre tých najslabších, nič lepšie sa nemôže udiať. 

Ako to bolo  vo vašom prípade?

Pre moju mamu, najstaršiu zo súrodencov v päťdesiatych rokoch minulého storočia bola práca sekretárky vrcholom pracovného uplatnenia. Ja som chcela byť cukrárkou. No dala som na jej rady a začala som študovať na strednej škole, z ktorej uplatnenie mohla byť aj sekretárska práca, teda dnes už práca asistentky. A vďaka tomu môžem robiť to, čo robím. A pečiem pre svoje deti… (úsmev)

Najčastejšou predurčenou prácou pre Rómky je teda starať sa o rodinu a deti.

A mnohé to robia v tých najchudobnejších podmienkach. V segregovanom priestore s mnohými negatívnymi znakmi alebo charakteristikami najnemajetnejších. Ak hovorím „starajú“, myslím tým, že viac ako často saturujú najnižšiu priečku Maslowovej pyramídy potrieb. Tie si zaslúžia všetok náš rešpekt. Napriek tomu, tieto ženy sa neraz stavajú v našej spoločnosti terčom neúcty, dešpektu až arogancie. Kvôli odlišnosti, ktorej jadro tvorí chudoba a nerovnaký prístup takmer vo všetkých oblastiach života. Týmto matkám a ich deťom máme, my šťastnejší, morálnu povinnosť pomáhať. Zmierňovať nerovnosti v prístupe k vzdelávaniu, k zdravotnej starostlivosti, k bývaniu. Eliminovať rómsky rasizmus a diskrimináciu.  Biedny život si nezaslúži aroganciu. Bieda potrebuje pomoc. 

Má žena Rómka vôbec šancu podnikať a uspieť vo svojom podnikaní?

Poznám veľa žien, Rómok, ktoré sa rozhodli pracovať vo svojom, chcú byť viac ekonomicky nezávislé a sebestačné. Ich úspešnosť je rovnako podmienená ako úspešnosť ostatných podnikateliek, no zároveň môže byť skomplikovaná  nerovným postavením  rómskych žien na trhu, pretože čelia viacnásobnému znevýhodneniu, ktoré je založené nielen na základe ich etnického pôvodu, ale aj rodu. 

Platí, že Rómka musí urobiť 1000 násobne viac, aby si ju vôbec niekto všimol a uznal jej talent? 

Vzdelaní Rómovia môžu mať sťažené uplatnenie v práci a mnohokrát aj majú. Môže sa to ukazovať už počas štúdií. Na základe mojich životných skúseností si dovolím povedať, že som nie stále užívala dôveru svojich kolegov. Dôveru v človeka, aj dôveru v moju odbornosť, vzdelanie. Ak však dostaneme priestor, vieme ukázať svoju odbornosť, talent a rozvíjať svoje kompetencie. Najzložitejšie je dostať práve ten priestor.  Povedať, že Rómka alebo Róm musia byť 1000 lepší ako ostatní, aby boli vnímaní ako im seberovní si netrúfam zovšeobecniť, lebo určite je niekoľko výnimiek. Slovenská spoločnosť, žiaľ, ani dnes nie je pripravená na úplne prijatie Rómov. Stále u nás pretrvávajú negatívne predsudky, stereotypy a stigmy. Hlboko zakorenené a historicky reprodukované. V našej spoločnosti často absentuje ochota tolerancie. Porozumenie. Empatia. K Rómom. A to nám sťažuje uplatnenie. Rómska komunita na Slovensku nie je jednoliata. Tak ako každá iná národnostná skupina. Existuje skupina Rómov, ktorá žije vo viac generačnej obrovskej chudobe. A ich správanie môže vykazovať znaky typické pre najchudobnejšie skupiny. Ide napr. o nízke vzdelanie, nízku úroveň bývania, sociálno-patologické javy správania, smeti, podvýživu a nedobrý zdravotný stav, nezamestnanosť a nezamestnateľnosť, obavy zo zajtrajška, dešpekt k ľudskej dôstojnosti, z diskriminácie, apatiu a letargiu, pocit hanby. Hoci títo ľudia tvoria oveľa menšiu skupinu Rómov oproti ostatným Rómom so štandardným životom, slovenská spoločnosť ju vníma najmä na uliciach i v médiách. 

Vzdelanie, bývanie, práca - pre majoritu sú to úplne normálne veci, brané ako samozrejmosť. Majú Rómovia šancu dopracovať sa k rovnako samozrejmým životným podmienkam bez pomoci "zvonka" či "zhora"? 

Toto je otázka, ktorá zahlcovala moje rozmýšľanie posledné roky takmer nepretržite. Moja odpoveď je jednoznačná: Nemajú! Za posledné roky všetci vnímame priepastné rozdiely v životnej úrovní rôznych sociálnych skupín. Najviac viditeľným prepadom v životnej úrovni je práve životná úroveň Rómok a Rómov  žijúcich na segregovaných miestach, často v extravilánoch obcí, bez základného zabezpečenia infraštruktúry. V mnohých kolóniách ľudia nemajú pitnú vodu, o kanalizácii nehovoriac, často bývajú v „neobvyklých obydliach“, chodia po blate, lebo nemajú cesty, chodníky, elektrinu.  Škola a škôlka býva vzdialená niekoľko kilometrov, a deti do nej chodia pešo – po blate. Nie je zavedené autobusovanie. Kapacity škôl a škôlok sú nedostatočné. Mnohí nemajú prácu, mnohí nemajú dostatočné vzdelanie... prosto obrovská chudoba a žiada sa povedať aj beznádej. Táto skupina ľudí si už nedokáže pomôcť sama. 

Čo by mohlo pomôcť?

Pomoc odborníkov s  aktívnou účasťou samotných Rómov. Na úrade splnomocnenca prijímame a realizujeme také opatrenia, ktoré majú pomôcť tým najchudobnejším lokalitám zlepšiť ich životné podmienky. Nepomáhame len Rómom, ale všetkým obyvateľom obcí a miest, kde sú prítomné rómske komunity, alebo marginalizované rómske komunity. Napríklad vysporiadavame pozemky v obciach, pilotne odskúšavame vo vybraných obciach aktivity zamerané na oblasť vzdelávania, práce, bývania, proti rómského rasizmu.  Chystáme infraštruktúrne investície na zabezpečenie, pre nás základného, štandardu, pre nich priam luxusu. Máme rozpracovaných mnoho ďalších projektov zameraných na zamestnanie a vytváranie pracovných miest, na vzdelávanie,  na zlepšenie životných podmienok. Ale potrebujeme aktívnu participáciu Rómov i Nerómov. Nechceme rozdávať ryby, chceme naučiť chytať ryby. Verím, že sa nám to spolu s mojimi skvelými kolegami a „zanietencami“ podarí!